Japonské Alpy: Dážď, horská chata a magický východ slnka (Nagano, časť 2.)

Zobudili sme sa na zvuk dažďa bubnujúceho na okno. Normálne mám takéto dni rada. Tú čerstvú vôňu dažďa a nízko visiace mraky, ktoré dokážu spraviť z každého výhľadu o niečo dramatickejšiu scénu.

Lenže v deň, keď máte naplánovanú túru na už tak trochu nebezpečný kopec, a ešte vás čaká prechod cez veľké snehové pole, to nie je úplne ideálne počasie. A už vôbec nie bez poriadnej výbavy.

https://video.wixstatic.com/video/46762c_239dd0bb2efb41009aaa730b26bd897a/360p/mp4/file.mp4

Museli sme spraviť rýchle rozhodnutie a zmeniť plány. Výstup na horu Širouma sme vzdali.

Bola som trochu sklamaná, keďže som hľadala príležitosť na túto túru už niekoľko rokov… no zároveň som cítila, že sme sa rozhodli správne.

Koľkokrát sme už počuli príbehy o ľuďoch, ktorí ignorovali varovania o počasí v horách a už sa nikdy nevrátili? To nebudeme my.

A navyše… aspoň máme ďalší dôvod vrátiť sa do Nagana!

Lenže čo teraz? Mali sme rezervovanú noc v horskej chate Širouma, ktorá sa nachádza tesne pod vrcholom, takže bolo treba rýchlo vymyslieť plán B. Nechceli sme sa úplne vzdať predstavy prespať v horskej chate, tak sme začali hľadať alternatívy. A našťastie, Nagano ich ponúka viac než dosť, vrátane chát na horách, kam sa dá ísť aj v daždi bez toho, aby ste mali pocit, že idete riskovať život.

Jednou z nich bola aj chatka na hore Džónen.

Rýchlo sme tam zavolali a s malou dušičkou sa spýtali, či by sa pre nás našlo miesto na dnešnú noc.

Milá pani na druhej strane telefónu odpovedala:„Samozrejme! Ale viete, že prší, však?“

„…Áno, všimli sme si. Ale máme dobré turistické topánky, nepremokavé bundy a aj pláštenky na batohy, zvládneme to.“

Stále mala trochu obavy, že sa počasie môže ešte zhoršiť, a povedala nám, že ak by sme sa rozhodli otočiť v polovici cesty, stačí jej zavolať a nebudeme platiť žiadny storno poplatok.

Čo bolo veľmi milé, pretože za chatu Širouma sme storno poplatok zaplatiť museli.

A tak sme sadli do auta a vyrazili na približne hodinovú jazdu cez daždivé, trochu melancholické scenérie Nagana smerom k nášmu novému východiskovému bodu.

Dážď neprestával a keď sme dorazili, na parkovisku stálo len jedno jediné auto. V jemnom mrholení sme si prebalili veci, natiahli všetko nepremokavé, čo sme mali, a vyrazili.

Asi po 15 minútach chôdze po asfaltovej ceste sme sa dostali k vstupu na turistický chodník. Počas toho, ako sme kráčali po ceste, prešiel okolo nás smerom dole taxík s jedným pasažierom.

Všimli sme si, že to bol cudzinec a… mával nám?

Trochu sme na seba nechápavo pozreli, ale tak ľudia sú všelijakí. Možno nám len chcel zaželať veľa šťastia na túru v daždi?

Až večer sme zistili, že to bol týpek, ktorého moja kamarátka stretla v guesthouse v Hirošime počas svojho cestovania po Japonsku. Naozaj malý svet.

Na začiatku turistickej trasy bolo malé oddychové miesto s verejnými toaletami a veľkou bielou schránkou. Na prvý pohľad vyzerala ako poštová, no v skutočnosti slúžila na zanechanie informácií o vašich turistických plánoch.

Vedľa nej boli formuláre, kde sme mohli vyplniť svoje meno, osobné údaje, kontakty pre prípad núdze a aj to, čo máme so sebou (voda, jedlo – na koľko dní, čelovka, nepremokavé oblečenie a podobne).

Ak by sa nám niečo stalo alebo by sme sa stratili, záchranári by mali prehľad, kam sme mali namierené a ako dlho približne dokážeme prežiť.

Vyplnili sme ich, hodili do schránky a vyrazili na cestu.

Hneď na začiatku nás „privítala“ veľká tabuľa s nápisom: Pozor na medvede!

Dnes sme si na to naozaj museli dávať pozor – viditeľnosť bola slabá a dážď tlmil všetky zvuky, ktoré by nás inak mohli upozorniť, že je niekde nablízku medveď. Alebo jeho, že sme nablízku my.

Dážď dokonca úplne prehlušil aj môj malý „medvedí zvonček“, ktorý si vždy beriem na túry.

Po pár minútach chôdze sme narazili na krásnu drevenú torii bránu a malú svätyňu vedľa veľkého stromu. Ako keby značila prechod z jedného sveta do druhého. Celá scéna pôsobila, akoby bola vystrihnutá z Ghibli filmu, a ešte viac ma nadchla na tie štyri hodiny chôdze, ktoré nás čakali.

Túra to bola vlastne naozaj celkom príjemná! Nepremokavé oblečenie aj turistické topánky robili svoju prácu, vzduch bol svieži a nebolo príliš teplo… je toto ideálne počasie na turistiku?

No dobre, to už asi trochu preháňam. Neustále dávať dole pláštenku z batoha zakaždým, keď sme niečo potrebovali, bolo trochu otravné. A niektoré úseky chodníka, ktoré sa pomaly rozpadali, tiež neboli úplne ideálne.

Trasa viedla popri rieke, ale na niektorých miestach dážď spravil rieku aj zo samotného chodníka, čo bolo veľmi „zábavné“, hlavne keď sme sa snažili prejsť tie hlbšie úseky. Čo ale bolo skvelé, bola vôňa cédrových stromov tam, kde z nich boli postavené drevené zábradlia a schody. Tá jemná, ihličnatá vôňa mokrého dreva… úplne ju milujem.

Cestou hore sme nestretli ani živú dušu. Na celej hore sme boli len my dve.

Vždy keď sme si spomenuli na varovanie o medveďoch, trochu sme zvýšili hlasitosť rozhovoru, zapískali alebo zatlieskali, aby sme dali prípadným medveďom vedieť, že sme tu a nechceme ich prekvapiť.

Bonus navyše: väčšinu cesty sme nemali žiadny signál. Trochu nás to znervózňovalo, ale… čo už sme s tým mohli robiť. Nič, len ísť ďalej.

Ako sme sa pomaly šplhali vyššie do hôr, vzduch sa ochladzoval a viditeľnosť sa postupne zhoršovala. Mali sme pocit, akoby sme kráčali priamo v oblaku, hmla okolo nás sa pomaly zhutňovala. Dali sme si krátku pauzu na vodu a dobošku a pustili sa do najstrmšej časti výstupu. Aj tentokrát nás správnym smerom viedli biele kruhy namaľované na kameňoch a stromoch.

Jedným z dôvodov, prečo sme sa rozhodli dnes zmeniť plány a neísť na horu Širouma, bolo, že by sme cestou museli prejsť cez snehové pole, čo v daždi neznelo ako najlepší nápad.

Takže si viete predstaviť naše prekvapenie, keď sme narazili na podobné, aj keď menšie, snehové pole aj tu.

Vyzerá to tak, že tie požičané mačky nakoniec predsa len využijeme! Bol tam síce natiahnutý tenký povraz, ktorý pomáhal pri výstupe, ale sneh v daždi vie byť poriadne šmykľavý. Postupovali sme pomaly, dávali si pozor na každý krok a (ako asi tušíte) nakoniec sme to bezpečne zvládli. Posledných 400 metrov tejto túry bolo možno najhorších 400 metrov v mojom živote. Doteraz sa mi neche beriť, že to nebol dlhší úsek. Chodník bol extrémne strmý a mala som pocit, že sa vôbec neposúvame dopredu ale skôr ideme hore ako po rebríku. Svaly akoby boli v ohni a pľúca prosili, aby sme na chvíľu zastavili. Ale museli sme ísť ďalej.

Ale po tom, čo sa zdalo ako večnosť, sme tam konečne boli! Dostali sme sa na miesto, kde mala byť horská chata… lenže kde vlastne je??

Hmla bola taká hustá, že sme sotva niečo videli, takže nám chvíľu trvalo, kým sme ju vôbec našli.

Keď sme vošli dnu, okamžite nás ovalila vlna teplého vzduchu, pravdepodobne vďaka olejovému ohrievaču pri vchode.

Milý pán na recepcii nás ubytoval a hneď nás poslal do „sušiarne“.

To bola miestnosť, kde si turisti mohli prezliecť premočené oblečenie a nechať ho tam vyschnúť, zatiaľ čo trávili čas vo vnútri chaty.

Teraz už v suchom oblečení, spokojné a v teple, sme sa presunuli do hlavnej jedálne a sadli si hneď vedľa ďalšieho ohrievača.

K dispozícii bol aj teplý čaj zadarmo, z ktorého sme si hneď trochu naliali.

Konečne sme si mohli oddýchnuť - nielen nohy, ale aj nervy, lebo to bola celkom psychicky náročná výšľap. Vonku stále pršalo, ale moderátor počasia v televízii v rohu miestnosti nás potešil - zajtra by sa malo vyjasniť! To znamenalo jediné: počasie bude dosť dobré na to, aby sme si užili výhľad z vrcholu hory Džónen, kam sme sa chystali vyraziť ráno.

Všetko bolo zrazu perfektné… Život bol fajn…

A potom sme si všimli, že majú pivo.

Čapované.

A to sme si mysleli, že už to nemôže byť lepšie. Po takom dni to bola viac než zaslúžená odmena.

Povedali nám, že okrem nás tu dnes prespávajú už len dvaja ďalší ľudia. Vzhľadom na počasie a to, že bol ešte len piatok, to vôbec neprekvapilo.

Pred večerou sme si ešte trochu poobzerali chatu. Sprchy tu neboli, ale boli tu umývadlá na umytie rúk či zubov a tiež oddelené toalety pre mužov a ženy. Splachovacie… samozrejme nie.

Musí to tu byť naozaj krásne počas slnečného dňa. Vonku je veľa lavičiek a stolov, kde sa dá posedieť a užiť si výhľady. Bola tu aj malá predajňa suvenírov a dalo sa kúpiť jedlo či nápoje aj pre tých, ktorí neostávajú na noc.

Izby sú malé a jednoduché, len s futonmi, ktoré sa ukladajú tesne vedľa seba. Za normálnych okolností by sme izbu zdieľali ešte s ďalšími 3-4 ľuďmi, ale dnes sme mali šťastie a mali sme ju len pre seba.

Večera bola výborná a ešte viac ju spríjemnilo stretnutie s tými dvoma ďalšími hosťami.

Boli to dvaja veľmi milí starší páni, s ktorými sa veľmi dobrea rozprávalo. Oni nehovorili veľmi po anglicky a moja kamarátka zas po japonsky, takže som robila simultánneho tlmočníka. Rozprávali sme sa o všetkom možnom, o turistike, cestovaní, práci aj o živote celkovo.

Po dvoch hodinách takejto energickej konverzácie bol môj mozog úplne vyčerpaný… ale zároveň som bola spokojná. Dobrá konverzávia je vždy fajn.

Čakal nás skorý budíček, keďže o 3:20 ráno sme vstávali, aby sme o 3:30 vyrazili na túru za východom slnka.

V noci som sa ale veľmi nevyspala. Budila som sa každých 20–30 minút a keď mi zazvonil budík priamo pri hlave, mala som chuť ho vypnúť a spať ďalej. To som ale nemohla spraviť. Pretože

presne kvôli tomuto sme sem prišli. Vedela som, že by som určite ľutovala, keby som sa neprekonala, nevstala, neobliekla sa, neopláchla si tvár studenou vodou a nevyrazila.

Nasadili sme si čelovky a vyšli von do tmy.

Včerajší dážď a mraky boli zrazu len vzdialenou spomienkou a na jasnej oblohe nám na cestu okrem čeloviek svietil aj jasný mesiac.

Bola zima, ale ten svieži vzduch bol presne to, čo telo aj hlava potrebovali na prebudenie. Vyrazili sme na približne hodinový výstup na vrchol, bez času nazvyš.

Lenže úprimne… vôbec mi nebolo dobre.

Chodník bol dosť strmý a nedostatok spánku spolu s únavou z posledných týždňov si začali vyberať svoju daň. Každý krok bol ťažký, akoby som mala na nohách závažia, a začalo ma pobolievať na hrudi. Uf, nič moc. Kamarátku som poslala dopredu, nech aspoň jedna z nás stihne východ slnka z vrcholu.

Zostala som sama uprostred tej nádhernej hory, premýšľajúc, či pokračovať, otočiť sa alebo si len sadnúť a zostať tam. Po krátkej pauze som prestala mať pocit, že toto je môj koniec, a rozhodla som sa ísť ďalej.

Pretože… „viem zvládnuť aj ťažké veci.“

Je to mantra, ktorú si opakujem, keď je život trochu náročnejší:„I can do hard things.“

Krok za krokom. Jedna noha pred druhú.

Snažila som sa veľmi nepozerať hore, lebo som mala pocit, že je lepšie nevedieť, koľko mi ešte zostáva.

Ale ten výhľad dole vôbec nebol zlý… údolie podo mnou a svetlá mesta trblietajúce sa v diaľke… toto sa mi celkom páči.

Pomaly sa rozjasňovalo a obloha sa začala farbiť do oranžova.

Rozhodla som sa konečne zdvihnúť hlavu a… videla som vrchol! Možno to predsa len zvládnem??

Zrazu sa vietor výrazne zosilnil, takže som si musela obliecť mikinu aj vetruodolnú bundu. Kým som sa vrstvila a snažila sa namotivovať na posledný úsek…

Pozrela som sa na horizont a… slnko začalo pomaly vychádzať.

Bolo to tak nádherné, že som len zostala stáť a pozerala sa na výhľad predo mnou.

V tom momente neexistovalo nič iné. Len to, že som tu, na tejto úžasnej hore, že žijem a že vidím niečo tak neuveriteľne krásne.

Všetko, čo sa mi v poslednom čase nedarilo, aj únava a bolesť v rôznych častiach tela, zrazu pôsobili úplne nepodstatne.

Rovnako aj to, že som ešte nebola na vrchole.

Malá oranžová bodka sa pomaličky vynárala spoza hôr v diaľke. Z náznaku sa stal polkruh… a potom žiariaci kruh na oblohe.

Spravila som si pár fotiek, ešte chvíľu si užívala výhľad a vybrala sa posledný úsek cesty. Nakoniec som sa dostala až na vrchol, kde ma už čakala kamarátka a radostne sme sa zvítali.

Hora Džónen má 2 857 m a ponúka dychberúce 360° výhľady na okolité Severné Japonské Alpy.

Obe sme boli neskutočne šťastné, že sme tam a že sme tam spolu. Chvíľu sme mali vrchol len pre seba, neskôr sa k nám pridal ešte jeden turista. Napriek silnému, studenému vetru sme sa všetci usmievali od ucha k uchu.

Východ slnka na jednej strane bol nádherný… ale pohľad na zasnežené štíty na druhej strane, s ikonickou špičkou Jarigatake uprostred, bol rovnako úchvatný. Cítila som sa úžasne.

Asi naozaj potrebujeme z času na čas robiť ťažké veci.

Aby sme si pripomenuli, že to dokážeme.

Že sme silnejší než si myslíme, a že na seba môžeme byť hrdí.

Ak chcete takýto pocit zažiť… choďte liezť na hory. Verte mi. Výhľady sú už len čerešnička na torte.

Po tom ako sme si dochuti užili výhľady na všetky strany, sme sa museli začať vracať dole, keďže nás na chate už čakali raňajky.

Asi v polovici cesty sme zbadali dvoch ľudí, ktorí práve šlapali hore. Na naše prekvapenie to boli naši nový kamaráti z večera!

Plánovali vyjsť na vrchol, vrátiť sa späť na chatu a potom pokračovať na ďalšiu horu na opačnej strane. Boli sme rady, že sme na nich ešte raz natrafili a mohli si navzájom popriať šťastnú cestu.

Raňajky boli výborné a vychutnávali sme si ich pri šálke teplého zeleného čaju s výhľadom na okolité hory. Okrem ryže, vajíčka, a opečenej rybky samozrejme nemohla chýbať polievka miso, ktorá zahriala telo aj dušu. Takéto raňajky by som si rada užívala častejšie.

Pred zostupom nás čakala ešte jedna úloha, a síce nájsť ubytovanie na noc. Jediná podmienka bola jasná: niečo s pekným onsenom. Po asi 30 minútach hľadania sa nám podarilo nájsť a rovno aj rezervovať hotel, ktorý túto podmienku spĺňal na sto percent. Tu by som ale rada dodala, že všeobecne neodporúčam nechávať booking na poslednú chvíľu. Mali sme šťastie, že bolo ešte mimo sezóny, inak by to také jednoduché určite nebolo.

Ako suvenír sme si kúpili tričká s logom chaty a nový medvedí zvonček - trochu väčší, aby fungoval aj keď prší a potrebujete trochu vyššiu hlasitosť. Dnes ho ale potrebovať nebudeme.

Ešte sme si posledný krát užili výhľad z chaty na hory… a potom prišiel čas rozlúčiť sa.

Ďakujeme, Džónen hut, bolo tu naozaj krásne.

Tentoraz sme cestou stretli celkom dosť ľudí. Neprekvapilo nás to - bola sobota, obloha modrá, teplota ideálna a viditeľnosť perfektná.

Zostup bol veľmi príjemný, chodník bol takmer na nepoznanie oproti včerajšku. Pomaly sme schádzali strmým úsekom, opatrne prešli cez snehové pole a užívali si prechádzku popri rieke.

Na jednom úseku, ktorý bol po daždi čiastočne odplavený, sme sa síce trochu potrápili, ale aspoň to pridalo malý dobrodružný element.

Keď sme prechádzali cez jeden z mostov na trase, zrazu sa okolo nás objavil roj motýľov. Na chvíľu som mala pocit, že sme sa ocitli v nejakej Disney rozprávke - naozaj dosť magické.

Motýle som vždy vnímala trochu inak než ostatný hmyz. Vlastne mi ani nejde povedať o nich, že sú „hmyz“. V detstve som ich mala spojené s niečím pekným, jemným, skoro rozprávkovým. Veď aj v rozprávkach majú víly motýlie krídla, pretože sú tak krásne.

Preto ma prekvapilo, že v Japonsku ich veľa ľudí berie úplne normálne ako hocijaký iný hmyz. Žiadna výnimka, žiadny „wow efekt“. Kľudne by povedali, že sú rovnako nechutné ako čokoľvek iné, čo lezie alebo lieta.

A to isté aj lienky. Pre mňa vždy niečo milé a „šťastné“… a tu? Proste ďalší chrobák. Úprimne, trochu to nechápem, ale budiž. Motýlí roj bol skvelý.

https://video.wixstatic.com/video/46762c_6b22cabaa53040dd8314e5bb4efd72cc/360p/mp4/file.mp4

Obklopená zeleňom a čerstvým vzduchom som si uvedomila, že je to skoro presný opak môjho každodenného života v Tokiu, plného sivých budov, zamračených ľudí v preplnených ranných vlakoch a neustáleho mestského hluku.

Môžem tu… zostať? No, nemôžem 😄

Ani sme sa nenazdali a už sme boli na konci trasy. Opäť sme prešli popri drevenej torii bráne a dorazili k oddychovému miestu, kde sme len deň predtým nechali naše turistické údaje.

Sadli sme si na vyhriaty asfalt a chvíľu si užívali slnko a teplo.

Cestou na hotel sme sa zastavili v TREKVOGEL vrátiť požičané mačky. Stretli sme tu manželku majiteľa obchodu, ktorá sa hneď ako nás uvidela vo dverách usmiala a povedala: „Presne viem, kto ste!“ Vrúcne sme im poďakovali a povedali, že aj vďaka nim sme mali úžasnú túru. Potom sme sa ešte zastavili na neskorý obed.. alebo skôr skorú večeru.

Vedľa Family Martu, pri ktorom sme zaparkovali, bola malá soba reštaurácia, a tak sme sa rozhodli ísť dnu. Výborný nápad, skvelá soba a japosnké karé.

Po ďalšej asi hodinovej jazde sme dorazili do nášho posledného hotela na tomto výlete.

Bol to tradičný japonský hotel s priestrannými izbami s tatami a onsenom. Nevedela som uveriť, že sme toto miesto našli len ráno – a ešte mali voľné izby za celkom rozumnú cenu.

Užili sme si onsen a potom sa vrátili na izbu, pripravené zahrabať sa do futonov.

Zaspala som asi za desať sekúnd. Tentoraz som spala naozaj dobre. Alebo som možno na pár hodín zomrela… kto vie 😄

Ráno som si onsen dala ešte raz a v hlave si prehrávala všetky momenty z tohto výletu - krásne výhľady, dobrosrdečných ľudí, zmenené plány, slnko, dážď aj sneh... Nagano je proste skvelá prefektúra. A určite sa sem ešte vrátim.