Nakasendó: 20 000 krokov medzi Kjótom a Tokiom
- Janka
- Feb 21
- 9 min read
Nakasendó som mala na svojom „raz tam určite pôjdem“ zozname už celé roky. Viete, ten zoznam miest, ktoré si odkladáte na správny čas. A jeden rok počas Golden Weeku (sviatky na začiatku mája, keď sa celé Japonsko vydáva na výlety), po objavovaní Kjóta a zastavke v Gifu ten čas prišiel!
Nakasendó (中仙道, doslova „stredná horská cesta“) meria približne 530 kilometrov a počas obdobia Edo (1603 – 1868) patrila medzi dve najdôležitejšie cesty v celom Japonsku. Tiahne sa naprieč viacerými prefektúrami a preslávila sa najmä svojimi malebnými mestečkami, ktoré dodnes vítajú cestovateľov, nádhernou prírodou a atmosférou, vďaka ktorej máte pocit, že ste sa ocitli o pár storočí späť.
Z predstavy, že kráčate po tej istej trase ako cestovatelia pred stovkami rokov nabieha husia koža.
Že tie isté kopce, tie isté údolia a možno aj tie isté kamene pod nohami už videli samurajov, obchodníkov, pútnikov či unavených poslov putujúcich medzi mestami Edo (dnešné Tokio a Kjóto).
Prešla som len malý úsek medzu Magome a Nagiso, ktorý je ten najznámejší a najnavštevovanejší. Ale som presvedčená, že aj menej známe kúsky musia byť rovnako, ak nie ešte viac, očarujúce.
Ak milujete prírodu, históriu a jemné túry, ktoré vám nezničia kolená, Nakasendó vás pravdepodobne chytí za srdce rovnako ako mňa.
Moja cesta sa začala v Iwamure, malej dedinke v prefektúre Gifu, kde sa mi na poslednú chvíľu podarilo zohnať ubytovanie.
Už samotná cesta vlakom sem bola ako scéna z filmu štúdia Ghibli. Oranžovo-žltá obloha pri západe slnka sa odrážala na ryžových poliach ešte mokrých po daždi, vzduch bol svieži a okrem pravidelného zvuku vlaku, ktorý sa pokojne kĺzal krajinou, bolo všade nádherné ticho.
Vo vagóne sme boli traja. Jeden starší pán si ticho vychutnával výhľad na okolité hory, zatiaľ čo dievča, ktoré bolo pravdepodobne na ceste domov zo športového krúžku, spalo tak hlboko, že som úprimne dúfala, že nepremešká svoju zastávku.
Ako som už spomínala, ubytovanie som hľadala na poslednú chvíľu. Iwamura je síce trochu bokom od samotnej trasy Nakasendó, ale bolo to najbližšie miesto, kde som ešte niečo našla. A tradičný drevený guesthouse priamo v centre dedinky vyzeral viac než dobre.
Keď som dorazila, obáčan (japonská babička), ktorá dom spravovala, ma už čakala pred vchodom. Rýchlo mi ukázala izbu, kúpeľňu, upozornila ma na mierne vŕzgajúce schody… a potom sa na mňa pozrela a povedala: „Si hladná.“ Nie, nezabudla som otáznik. A nie, nebola to otázka. Bol to oznam.
A mala pravdu. Takže som nemala veľa energie protestovať, keď ma o pár minút neskôr usádzala do svojho maličkého auta a viezla ma o dve ulice ďalej.
Zastavili sme pred malou izakayou – pravdepodobne jediným miestom široko-ďaleko, ktoré bolo v tú hodinu ešte otvorené.
Vošla dnu, srdečne pozdravila majiteľa aj hostí, usadila ma k malému stolíku k trom miestnym… a potom záhadne zmizla do noci. Úprimne, ani som si nestihla uvedomiť, čo sa vlastne práve stalo.
Dve energické dámy a veselý pán sa mi hneď prihovorili. Boli to kamaráti ešte zo základnej školy. Keď zistili, že hovorím po japonsky, rozhovor sa rozbehol naplno, aj keď si dnes už úprimne nepamätám, o čom presne sme sa rozprávali.
Smiali sme sa, pili saké a pivo, ochutnávali miestne špeciality a rozprávali sa o všetkom možnom. Keď sme sa lúčili, trvali na tom, že večeru zaplatia oni.
Vraj „Vitaj na japonskom vidieku.“ A áno, presne toto je pohostinnosť, ktorú tak často nájdete mimo veľkých miest.
Keď som sa vrátila do guesthousu, ešte som sa na chvíľu porozprávala s ďalšou sólo cestovateľkou. Bola to rovnaká dobrodružná duša ako ja, ktorá sa sama túlila po Japonsku. Po sprche som sa konečne zvalila do postele, pre istotu som skontrolovala budík a v momente som zaspala.
Keďže sme boli na japonskom vidieku, vlaky tu nepremávajú každých desať minút. Aby som všetko stihla, nemohla som si dovoliť zmeškať skorý ranný spoj. Plán bol jasný: vlakom do Nakatsugawy, potom prestup na autobus k začiatku túry. Ak by mi ušiel prvý vlak, ušiel by mi aj autobus a celý deň by sa posunul o dve hodiny. A to by naozaj nebolo ideálne.
Na druhý deň som sa zobudila ešte pred budíkom… teda aspoň som si to myslela. Keď som sa pozrela na mobil, aby som si overila čas, skoro ma porazilo.
Do odchodu vlaku zostávalo približne pätnásť minút. Budík som buď prespala, alebo som ho vôbec neuložila. Dodnes neviem.
Nasledovala panika. Rýchle prezliekanie z pyžama do prvého, čo mi prišlo pod ruku, tiché „prepáč“ spolucestovateľke, ktorú zobudil môj ranný chaos, batoh na plece a beh.
Utekala som malebnými uličkami Iwamury, lemovanými nádhernými drevenými domami z obdobia Edo – presne tou scenériou, ktorú si inak vychutnávate pomaly, s foťákom v ruke. Ja som si stihla spraviť jednu rýchlu fotku a pokračovala som v šprinte smerom na stanicu.
Keď som sa k nej blížila, vlak práve prichádzal na nástupište. Všimol zamestnanec stanice a neviem, či ho môj výraz obmäkčil a trochu podržal vlak, alebo to bola len náhoda, ale nejako sa mi to podarilo stihnúť. Dvere sa zavreli prakticky hneď po tom, čo som zadychčaná naskočila dnu.
Vo vlaku už sedeli miestni školáci a pri pohľade na mňa sa pobavene chichotali. Trochu som sa začervenala… ale nevadí.
Som vo vlaku. A som na ceste za skvelým dňom.
Do Nakatsugawy, vstupnej brány k trase Nakasendó, som dorazila bezpečne a načas. Toto mestečko je známe nielen ako východiskový bod pre turistov, ale aj svojimi gaštanovými dobrotami a príjemnou historickou atmosférou.
Na toalete v turistickom informačnom centre som sa trochu „dala dokopy“. Učesala sa, zhlboka sa nadýchla a konečne vyzerala o niečo menej ako "človek, ktorý ráno takmer zmeškal vlak". Počasie bolo dokonalé - ani obláčik na oblohe a so znovunadobnutou energiou som zamierila do konbini po jahodový sendvič a niečo na pitie - perfektné raňjaky, ktoré som si ziedla na lavičke, kde som čakala na autobus smer Magome-džuku - miesto, kde sa moja túra oficiálne začala.
Magome-džuku patrí medzi najznámejšie mestečká na trase Nakasendó. Jeho nádherne zachované kamenné uličky a tradičné drevené domy staré stovky rokov vytvárajú atmosféru, akoby ste sa preniesli späť do obdobia Edo.
Kedysi tu žil aj slávny japonský spisovateľ Šimazaki Tóson - jeho najznámejšie dielo "Yoake mae" sa odohráva páve tu.
Magome je navyše obklopené horami a výhľady odtiaľ sú jednoducho nádherné. Je to neuveriteľne fotogenické miesto, čo znamená, že pre mňa bolo veľmi náročné sa donútiť povedať mu zbohom a pobrať sa na môj hike.
V informcnom centre som si zobrala mapku trasy a hneď som si všimla niekoľko upozornení „Pozor na medvede“.
Výborne.
Presne to chcete vidieť pred desaťkilometrovou túrou lesom.
A potom som sa konečne vydala na cestu smerom k ďalšiemu krásnemu mestečku - Tsumago-džuku.
Trasa bola presne taká, ako som si ju vysnívala – husté zelené lesy, mierne kopce, občasná malá svätyňa ukrytá popri ceste… a sem-tam „medvedie zvončeky“, ktoré majú lesnej zveri nenápadne oznámiť, že sa blížia ľudia a možno je čas vybrať sa opačným smerom.
Prekvapilo ma však niečo iné – občasný bezplatný Wi-Fi signál uprostred lesa. Ideálny na to, aby ste si mohli hneď zdieľať momentky z túry alebo si rýchlo skontrolovať mapu.
Ja som ho ale nevyužila. Celý zmysel tejto cesty bol totiž presne opačný – odpojiť sa. Byť bez správ, bez e-mailov, bez práce a každodenného stresu. Chcela som len kráčať, dýchať a nechať prírodu, aby mi trochu upratala myšlienky, upokojila nervy a pohladila dušu.
Približne v polovici cesty medzi Magome-džuku a Tsumago-džuku som narazila na jedno z najmilších prekvapení celej trasy - čajovňu Ičikokutoči Tateba Čaja.
Táto viac než 250-ročná čajovňa stojí ako keby zastavená v čase. Kedysi slúžila ako oddychové miesto pre unavených pocestných a dnes ju s láskou udržiavajú miestni dobrovoľníci.
Drevené trámy, jednoduchý interiér, ticho lesa okolo a teplý čaj, ktorý tu ponúkajú zadarmo.. krásna pripomienka, že pohostinnosť má v Japonsku veĺmi dlhú tradíciu.
Keď som sa pomaly približovala k čajovni, mala som pocit, akoby sa predo mnou rozprestieral namaľovaný obraz. Strom sakury pred ňou pomaly zhadzoval posledné lupene a začínal sa zelenať. Vietor ružové lístky jemne unášal a celé to pôsobilo trochu ako z iného sveta.
Na lavičke pred čajovňou sedel starší manželský pár. Pozdravila som ich a sadla si vedľa nich. Stále sa usmievali, potom sa medzi sebou o niečom potichu poradili a zrazu mi podali malú čerstvú paradajku – vraj na energiu.
Zobrala som si ju. Bola úplne skvelá, sladká, ako zo záhrady. Keď videli, že mi chutí, úprimne ich to potešilo. Vymenili sme si pár slov a potom mi povedali, že vo vnútri si môžem naliať čaj, tak som sa šla pozrieť.
(A áno, viem. Jedlo od cudzích ľudí by sa brať nemalo. Ani keď sú to milí japonskí dôchodcovia pod čerešňovým stromom.)
Slnečné lúče presvitali cez drevené steny a osvetľovali tradičné ohnisko irori v strede miestnosti. Starší pán mi podal hrnček s teplým zeleným čajom, s ktorým som sa vrátila späť von.
Moji noví kamaráti tam ešte sedeli a tentoraz sa delili o domáce sušienky. Spolu sme ich vychutnávali s výhľadom na sakuru pred nami.
Toto miesto, táto krátka interakcia, teplý čaj, ktorý zahrial telo aj dušu… všetko mi pripomenulo, že cesta po Nakasende nie je len o kilometroch. Je o ľuďoch. O malých gestách. O nečakanej láskavosti.
Pomaly som sa s nimi rozlúčila a pokračovala ďalej.
Druhá polovica trasy ma zaviedla k dvom nádherným vodopádom. Boli trochu ukryté mimo hlavnej cesty, ale stáli za každý krok navyše. A čo bolo na nich najlepšie – okrem tej krásy? Chladný, neskutočne svieži vzduch okolo nich. Vodopády fungujú ako prírodná klimatizácia, čo je informácia, ktorú oceníte najmä v lete, keď vie byť Japonsko neznesiteľne horúce.
Najradšej by som tam zostala dlhšie, ale do ďalšieho mestečka to už nebolo ďaleko a cesta ma volala ďalej
Ako som kráčala po Nakasende, myšlienky sa mi rozutekali všetkými smermi, akoby konečne dostali priestor nadýchnuť sa. Premýšľala som o svojom živote v Japonsku, o práci, o budúcich snoch, o vzťahoch, rodine aj o zdraví. Čas v prírode má pre mňa zvláštnu schopnosť vytiahnuť na povrch všetko, čo bežne nestíham spracovať. A niekedy je toho naozaj veľa.
Väčšinu cesty som bola sama. To ticho a neprítomnosť iných ľudí boli na jednej strane oslobodzujúce… a na druhej strane mi hlavou občas preblesklo: Čo ak ma zožerie medveď?
Varovania boli naozaj všade. Tabuľky, obrázky, upozornenia. Možno som si mala kúpiť medvedí sprej… Ale poctivo som zazvonila na každom jednom zvončeku, okolo ktorého som prešla, aby som lesnej zveri dala jasne najavo, že sa blíži človek. Nakoniec sa žiadne dramatické stretnutie s medveďom nekonalo.
Predstavovala som si, aké to asi muselo byť kráčať touto cestou pred stovkami rokov. Bez turistických máp, bez pohodlných tenisiek, bez tabuliek „pozor na medvede“.
Nad čím asi premýšľali cestujúci, ktorí tadiaľto prechádzali pred sto rokmi? Určite nie nad tým, aké maily musia v pondelok poslať, ani nad kolegom, s ktorým si úplne nerozumejú. Ich starosti boli iné. Možno väčšie. Možno jednoduchšie.
A čím ďalej som kráčala, tým viac som si hovorila, aké by bolo raz prejsť celé Nakasendó, z Tokia do Kjóta, alebo pokojne opačne. Len tak. Pomaly. Bez ponáhľania.
Úprimne, táto túra nebola dobrá len pre nohy. Bola dobrá pre dušu.
Krátko po tom, čo som prešla okolo domu ozdobeného nádhernými fialovými vistériami, som dorazila do Tsumago-džuku.
Tsumago patrí medzi najlepšie zachované mestečká z obdobia Edo v celom Japonsku. Drevené fasády domov, malé obchodíky so suvenírmi a tichá atmosféra vás prenesú o pár storočí späť. Ľudí tam bolo pomerne dosť, ale vôbec to nepôsobilo preplnene.
Lákalo ma tu zostať dlhšie, preskúmať bočné uličky a objavovať skryté zákutia, no oblaha sa pomaly začínala zaťahovať, a ja som mala pocit, že musím pokračovať do Nagisa, aby som sa ešte v ten deň bezpečne dostala domov. Zostávalo mi posledných 3,5 kilometra.
Posledná časť trasy viedla prevažne po ceste, ktorá sa kľukatila popri svahu kopca. Prechádzala som okolo pár domov a premýšľala, ako veľmi musíte milovať pokoj a ticho… (alebo možno trochu nemilovať ľudí), aby ste si vybrali život tak ďaleko od všetkého.
A potom som dorazila do Nagisa, ďalšej zastávky na Nakasende a zároveň konca mojej dnešnej cesty. Nagiso už nepôsobí tak „zamrznuto v čase“ ako Magome či Tsumago. Je to skôr pokojné mestečko obklopené horami, ktoré dnes slúži ako vstupná brána do údolia Kiso a východiskový bod pre turistov. Historicky bolo dôležitou zastávkou na trase, no dnes je viac obyčajné, ale určite nie v zlom zmysle. Možno práve preto je aj viac autentické, keďže sa menilo spolu s dobou.
Krokomer ukazoval približne 20 000 krokov. Úprimne som čakala o niečo viac, ale moje nohy mi aj tak dávali jasne najavo, že to stačilo.
Prázdny žalúdok ma bez váhania zaviedol do útulnej kaviarne oproti stanici, kde som si dala asi najlepšie japonské kari v živote. Možno za to mohol hlad. Možno celý deň na čerstvom vzduchu. Ale každé sústo chutilo ako malá odmena.
Keď som neskôr nastúpila na vlak domov, bola som unavená, ale šťastná. Premýšľala som nad srdečnosťou miestnych ľudí, nad krásou japonského vidieka a nad tým, že sa naozaj netreba príliš stresovať maličkosťami. Svet je oveľa väčší než kancelária, než pondelkové maily a než problémy, ktoré sa nám zdajú obrovské. A niekedy stačí jeden deň v prírode, aby ste si to znovu uvedomili.
Tak toto bol môj deň na Nakasende. Dvadsaťtisíc krokov, pár náhodných stretnutí, žiadny medveď a veľa myšlienok, niektoré som si so sebou odniesla domov, iné nechala za sebou. Ďakujem, že ste sa po tejto starej ceste prešli so mnou.
Comments