Tajný poklad na skok od Kjóta: Šiga
- Janka
- Mar 1
- 11 min read
Výhľady, jazero, svätyňe a havajské koktaily v kotatsu
Ešte predtým, než som sa presťahovala do Tokia, som niekoľko rokov žila v japonskom regióne Kansai. A poctivo som si tam odškrtla všetky „must-see“ miesta. Prešla som rušné ulice Osaky, navštívila desiatky chrámov v Kjóte, uklonila sa navzájom s jeleňmi v Nare, zavítala do svätyne Ise v prefektúre Mie, obdivovala vodopády vo Wakajame a užila si nočnú atmosféru prístavného Kobe.
A predsa som jednu prefektúru úplne preskočila - prefektúru Šiga.
Vlastne ani neviem, ako som ju mohla vynechať. Možno preto, že nie je taká „hlasná“ ako jej susedia. Nevykrikuje na vás z každého cestovateľského rebríčka. A práve preto sme si s kamarátkou povedali, že je čas to napraviť, a vybrali sme sa na dvojdňový výlet do tejto často prehliadanej prefektúry.
Ako to dopadlo? Šiga nás úplne dostala! A bonus? Turistov by ste tam spočítali na prstoch jednej ruky. (No dobre… možno na oboch, ale viete, čo tým chcem povedať)
Skorý štart a sneh!
Náš výlet sa začal ešte za tmy a o 6:51 ráno sme nastúpili na šinkansen zo Šin-Jokohamy smerom na Kjóto. Milujem ten pocit, keď sa vydáte na cestu v čase, keď ešte väčšina mesta spí.
V ruke sakurový zelený čaj, k tomu jahodový sendvič z konbini, a samozrejme miesto na „fudži strane“ vlaku. (Ak idete z Tokia do Kjóta, sadnite si na pravú stranu – ďakovať mi môžete neskôr.. teda ak nie je zrovna zamračené)
A čuduj sa svete, Fudži-san nesklamal. Stál tam majestátny a pokojný, s jasnou modrou oblohou za chrbtom a ani jeden jediný obláčik na dohľad. Presne ten typ výhľadu, pri ktorom celý vagón vyťahuje telefóny. Dobre, tento výlet začína skvelo!
Typicky pre nás, okrem rezervovaného auta a booknutého guesthousu sme nemali naplánované takmer nič. Takže väčšinu cesty sme strávili tým, že som googlili „čo vidieť v Šige“ a ukladala si zaujímavé miesta do máp rýchlejšie, než šinkansen prechádzal tunelmi.
Najväčšou pýchou prefektúry Šiga je jazero Biwa - najväčšie sladkovodné jazero v Japonsku. To je taká tá informácia, ktorú nájdete všade ako prvú. Ale Šiga ponúka oveľa viac než len jazero - od fotogenických svätýň po architektonické skvosty, krásne výhľady a historické mestá.
Šinkansen ešte ani len neprešiel stanicou Nagoja a už sme mali dlhý zoznam miest, na ktoré by nám nestačil ani celý víkend.
Zrazu sa vo vlaku ozvalo tiché „wooow". Zdvihla som oči od mobilu a .. za oknami vlaku sa rozpútala poriadna snehová víchrica. Za necelú hodinu sme sa presunuli z jasnej oblohy do úplnej zimnej rozprávky. Stromy zasypané snehom, biele polia.. ako keby sme teleportovali do iného ročného obdobia.
Dialo sa to práve keď sme prechádzali prefektúrou Šiga ale keď sme sa blížili ku Kjótu, sneh postupne ustal a obloha sa opäť vyjasnila. Modrá. Pokojná. Ako keby sa nič nestalo. Počasie si v to ráno prešlo menšou osobnostnou krízou. A my sme boli len tichí diváci v prvom rade.
Potrebujete zimné pneumatiky!
Po príchode do Kjóta sme si vyzdvihli auto v požičovni. Personál nám odporučil zvoliť zimné pneumatiky a po tom, čo sme videli cestou sem, sme nad tým ani na sekundu neváhali.
O pätnásť minút neskôr sme už s hudbou v aute smerovali na východnú stranu legendárneho jazera Biwa.
Kaviareň ako z pohľadnice
Našou prvou zastávkou bola kaviareň s výhľadom ako z pohľadnice – Mizugahama Chalet. Hrdí sa tým, že je najbližšou kaviarňou k jazeru Biwa. A úprimne? Bližšie by ste už museli sedieť s nohami vo vode.
Keď sme zaparkovali, vonku snežilo tak intenzívne, že to vyzeralo ako z vianočnej reklamy. No hneď ako sme otvorili dvere, obklopilo nás príjemné teplo a pokojná atmosféra. Drevený interiér pripomínal horskú chatu, v rohu miestnosti v malej piecke praskal oheň a v pozadí hrala jemná hudba.
Nádherná bola aj terasa s výhľadom priamo na jazero, no tú si asi necháme na teplejšie obdobie. My sme si radšej užívali útulné teplo vo vnútri, odkiaľ sme sledovali, ako sneh ticho padá za oknom.
Podarilo sa nám uchmatnúť si stolík pri okne a objednali sme si set sendvič–dezert–nápoj. Mňamka.
Počasie sa začalo postupne umúdrovať. Sneh zoslabol, obloha sa rozjasnila a zrazu bolo cez jazero vidno aj hory na opačnom brehu.
Vychutnávala som si vynikajúci matcha mont blanc, jemný, krémový a presne tak akurát sladký. Vďaka tomu výhľadu chutil ešte o úroveň lepšie.
Po zaplatení sme ešte vyšli na terasu a naposledy sa pokochali výhľadom. Toto je ten typ miesta, pri ktorom sa hodí mať požičané auto. Ale! Šiga má množstvo krásnych miest dostupných aj vlakom či autobusom, takže aj keď nešoférujete, vôbec sa nemusíte báť. Možnosti tu určite sú!
Viac sladkého a trocha architektúry
Ďalšou zastávkou na našom itinerári bola La Collina - architektonický skvost od Terunobu Fujimoriho, architekta, ktorý sa preslávil budovami inšpirovanými prírodou.
Jemne sa zvažujúce strechy pokryté trávou akoby vyrastali priamo z okolitej krajiny.
La Collina je hlavnou predajňou Taneya Group, značky známej tradičnými japonskými aj západnými cukrovinkami. Je to miesto, kde si prídu na svoje nielen milovníci architektúry, ale aj všetci, ktorí si radi dajú niečo sladké. Čiže… my.
Sledovali sme fascinujúci proces prípravy nemeckého „stromového koláča“ – baumkuchenu. Tenké vrstvy cesta sa postupne nanášali na rotujúci valec a pomaly sa piekli nad ohňom, až vznikla ikonická kruhová štruktúra pripomínajúca letokruhy stromu.
Pár kúskov sme, samozrejme, kúpili aj ako suveníry pre kamarátov (lebo dobrý človek sa pozná podľa toho, že prinesie z výletu sladké prekvapenie) a potom sme zamierili do kaviarne.
Tam sme si dali čerstvo upečený baumkuchen - mäkký, vláčny, ešte jemne teplý - so šľahačkou a čajom. Jedným slovom? NEBESKÉ.
Potom sme sa ešte túlali po rôznych zákutiach La Colliny. Celý areál je rozľahlý, obľubujú to tu najmä rodiny s deťmi. Otvorené priestory sú ideálne na to, aby si malí návštevníci vybehali všetok ten cukor z baumkuchenu.
Zasnežené svätyňe a prehliadka mesta loďkou
Po sladkej bodke sme sa presunuli do mesta Ómi Hačiman a zaparkovali neďaleko svätyne Himure Hačimangú, ktorá sa môže pochváliť viac než tisícročnou históriou. Vládla tu pokojná atmosféra, drevené budovy niesli patinu času a do toho stále vytrvalo snežilo.
Pri svätyni sa nachádza aj lanovka na horu Hačiman, ktorá ponúka panoramatické výhľady na mesto a jazero. Tentoraz sme ju vynechali - niečo si predsa musíme nechať aj nabudúce!
Ómi Hačiman je známe aj svojimi historickými kanálmi a bohatou históriou. Tieto kanály kedysi slúžili miestnym obchodníkom na prepravu tovaru - ryže, textilu a ďalších produktov, ktoré putovali do rôznych častí Japonska. Dnes už po nich namiesto nákladu pokojne plávajú loďky s návštevníkmi, no atmosféra starých čias tu stále akosi pretrváva.
V meste Ómi Hačiman sa zachovalo množstvo historickej architektúry, takže ak milujete tradičné staré domy, drevené fasády a atmosféru minulých storočí, tu si prídete na svoje.
A ak plánujete výlet do Šigy v marci, máte šťastie. Možno totiž natrafíte na festival Ómihačiman Sagičó, dramatický ohňový festival, počas ktorého sa ulicami nesú obrovské, bohato zdobené vozy a celý deň vyvrcholí spektakulárnou ohnivou show.
My sme sa pôvodne chceli zastaviť v miestnom pivovare, no keď sme zistili, že je v ten deň zatvorený, zmenili sme plán a nastúpili na jednu z loďiek, ktoré premávajú po kanáli. Niekedy je improvizácia tá najlepšia časť výletu.
Za 1500 jenov sme sa približne 35 minút nechali unášať po kanáli a užívali si nový uhol pohľadu na mesto. Pri nastupovaní sme si vyzuli topánky, keďže hlavná časť lode bola pokrytá tatami rohožami. Nechýbali mäkké podsedáky ani deky pre prípad, že by nám bola zima.
Počas plavby sme sa z nahrávky prehrávanej z reproduktorov dozvedeli množstvo zaujímavostí o histórii mesta a o slávnych obchodníkoch z Ómi. Jemné kolísanie loďky, svieži zimný vzduch a zlatisté lúče slnka, ktoré si občas našli cestu pomedzi oblaky… celé to pôsobilo takmer meditatívne.
Dokonca sa zdalo, že aj náš kapitán bol tým kolísaním miestami uspávaný.
A hoci bola zimná atmosféra čarovná, viem si predstaviť, aké nádherné to tu musí byť na jar, keď nad kanálom kvitnú sakury, alebo na jeseň, keď sa brehy sfarbia do oranžovo-červených tónov. Určite to tu má svoje čaro v každom ročnom období.
Podvečer sme už cítili, že je čas spomaliť. Určite by sa v okolí našlo ešte veľa miest na objavovanie, ale my sme sa rozhodli zamieriť do nášho guesthousu, kde strávime noc.
Prešli sme cez most Biwako a pokračovali smerom k horskej dedinke Ohara pri Kjóte. Cestou nás čakali poriadne úzke cestičky, dobrý tréning pre každého, kto si chce v Japonsku zlepšiť šoférske zručnosti. Noc v rjoake a skvelá večera
Jumoto Onsen Úhara Sansó bol milý guesthouse obklopený kopcami a lesom. Naša izba bola jednoduchá, ale veľmi útulná, s výhľadom na hory jemne poprášené snehom.
Chvíľu sme si oddýchli a pripravili si futony na noc. V niektorých rjokanoch vám ich personál rozloží, kým ste na večeri, ale tu sme si museli poradiť samé. Pre nás však žiadny problém - obe sme v minulosti v rjokanoch pracovali, takže máme svoje malé know-how. Napríklad použiť dva spodné futony pre maximálnu mäkkosť.
Večerné menu prinieslo niečo, čo som dovtedy ešte nikdy nemala - botan nabe. Ide o sýty hotpot s mäsom z diviaka, ktorý je typický pre horské oblasti. Na stole sme našli misu so zeleninou (mrkva, šalát, cibuľa, huby, daikon) tofu aj rezancami. Všetko sme postupne nahádzali do hrnca a vlastne si uvarili večeru priamo na stole. Tento región je známy aj listami šiso (perilla), takže sme ochutnali šiso rezance a šiso likér. A samozrejme nemohlo chýbať miestne pivko.
Po večeri sme sa vybrali do rotenburo - vonkajšieho onsenu. Absolutne zrelaxované sme sa zabalili do futonov, ešte chvíľu klebetili… a ani neviem ako, zaspali sme hlbokým spánkom.
Ráno som si ešte raz dopriala onsen a po klasických japonských raňajkách - ryža, malé rybky, nakladané prílohy a tofu, ktoré sa varilo priamo na stole - sme sa vybrali na ďalší deň objavovania prefektúry Šiga.
Chrámový čaj a ticho
Len tri minúty chôdze od nášho rjokanu sme objavili chrám Džakkóin. Po krátkom výstupe po kamenných schodoch sme sa ocitli v pokojnom areáli jemne poprášenom snehom.
V hlavnej budove nám milý člen personálu porozprával o dlhej histórii chrámu a jeho významných návštevníkoch. Kvôli čerstvému snehu bola časť areálu dočasne uzavretá. Ako malú „náplasť“ sme dostali sušienky a horúci čaj - podľa mňa viac než férová kompenzácia.
Najprv sme čaj takmer odmietli, lebo sme sa chceli ponáhľať za ďalším bodom programu. Našťastie sme si to rozmysleli,co bolo skvelé rozhodnutie.
Pri cestovaní môžete mať niekedy pocit, že sa naháňate za cieľom, vidieť toho čo najviac. A práve tento moment nám pripomenul, že netreba stále utekať. Stačí si sadnúť, napiť sa čaju a chvíľu si užívať výhľad na chrámovú záhradu.
Výľad na jazero z oblakov
Naším ďalším cieľom bolo pozrieť sa na jazero Biwa z výšky, a tak sme zamierili na Biwako Terrace. V lete je to nádherný zelený kopec s panoramatickými výhľadmi na jazero, no v zime sa mení na lyžiarske stredisko plné snowboardistov a lyžiarov v plnej zimnej výbave. Po zaparkovaní sme nastúpili na bezplatný shuttle bus, ktorý nás vyviezol k stanici lanovky.
Samotná jazda lanovkou trvala len asi päť minút. Zaujímavosť: vraj je to najrýchlejšia lanovka v Japonsku! Skôr než sme sa stihli poriadne rozhliadnuť, už sme vystupovali hore. Po príchode sme zamierili rovno na vyhliadku a, samozrejme, do kaviarne (priority). Hore bolo mrazivých –5 °C, takže hoci panoramatický výhľad na zasnežené jazero bol dychberúci, odmŕzali nám tváre a veľmi rýchlo sme sa pobrali dnu.
V kaviarni sme si za malý príplatok dopriali miesta priamo pri okne s výhľadom na jazero. Interiér bol príjemne vyhriaty, uprostred opäť praskal krb a obrovské okná ponúkali panorámu ako z filmu. Objednali sme si niečo sladké a kávu a chvíľu si užívali výhľady. Musí to tu byť naozaj krásne aj v lete, kedy sa dá sedieť von na terase.
Havajské koktaily v kotatsu
Keď sme zišli lanovkou dole a prišli k autu, zrazu nás prepadol poriadny hlad. Našťastie som si ešte počas cesty šinkansenom uložila do Google Maps R Café - havajsky ladené miesto priamo pri jazere Biwa.
Pri vstupe sa nás spýtali, či chceme sedieť vnútri alebo na terase. Keďže bola zima, takmer sme si vybrali interiér… až kým sme si nevšimli, že na terase sú stoly kotatsu. Kotatsu sú vyhrievané stolíky s dekami, ktoré bežne nájdete doma alebo v rjokanoch, ale v reštaurácii to je rarita!
Takže rozhodnuté. Nohy sme si zastrčili pod teplé deky a popíjali havajské koktaily s výhľadom na jazero. Úprimne, o takejto kombinácii - tropické drinky a japonské kotatsu - sa mi ani nesnívalo.
Jedlo bolo výborné a celú terasu sme mali len pre seba.
R Café však nie je len o jedle a koktailoch. V lete tu občas organizujú hudobné vystúpenia aj rôzne vodné športy. Občas tu dokonca prebiehajú aj lekcie jogy pri východe slnka alebo počas splnu. Predstavte si, že sa ráno zobudíte, vyjdete k jazeru, rozložíte podložku a vítate slnko, ktoré vychádza nad najväčším jazerom v Japonsku. Neznie to zle.
Svätyňa bielej brady
S plnými bruškami sme po krátkej jazde dorazili k ďalšej zastávke: svätyni Širahige. Hovorí sa o nej ako o „power spote“ a najviac je známa svojou torii bránou, ktorá akoby plávala na hladine jazera Biwa a trochu pripomína slávnu svätyňu Itsukušima v Hirošime.
Svätyňa je zasvätená božstvu Sarutahiko Ókami, ktoré je často zobrazované s dlhou bielou bradou -po japonsky „širahige“. Toto božstvo je spájané s vedením a ukazovaním správnej životnej cesty a hovorí sa, že pomáha ľuďom nájsť správny smer - doslova aj obrazne.
Medzi parkoviskom a jazerom vedie pomerne frekventovaná cesta, takže fotenie priamo odtiaľ nie je úplne bezpečné. Našťastie tu vybudovali vyhliadkovú plošinu, odkiaľ si torii môžete pohodlne a bezpečne odfotiť.
Výhľad odtiaľ je krásny, no ak túžite po dokonalej fotke, oplatí sa trochu plánovať. Pre ešte nezabudnuteľnejší zážitok si môžete rezervovať kajak alebo SUP (stand-up paddleboard) a dostať sa až priamo k bráne na vode.
Nielenže získate úplne jedinečný uhol na fotografie, ale zároveň si užijete malé dobrodružstvo priamo na jazere. Koľkokrát máte možnosť pádlovať k „plávajúcej“ torii bráne? Určite by som to nabudúce chcela skúsiť.
Ukimidó - plávajúci chrám
Na záver nám zostal čas ešte na jednu poslednú zastávku, a tak sme zamierili k Ukimidó - malebnému chrámu známemu ako „plávajúci chrám“ na jazere Biwa.
Nachádza sa v Ócu, hlavnom meste prefektúry Šiga. Ukimido patrí k chrámu Mangecu-dži, ktorého história siaha viac než tisíc rokov do minulosti. Samotné Ócu je miestom s bohatou históriou a kedysi slúžilo ako dôležitý dopravný uzol medzi Kjótom a východným Japonskom.
Ukimidó stojí na drevených pilieroch priamo nad hladinou jazera, čo vytvára ilúziu, že sa jemne vznáša na vode. Lepšie miesto na rozlúčku so Šigou sme si ani nemohli vybrať
Dorazili sme asi desať minút pred zatvorením (o 17:00), takže naša návšteva nebola dlhá, no o nič menej magická. Prešli sme po drevenom mostíku ku chrámu stojacemu nad vodou a pomaly ho obišli dookola. Začínalo sa stmievať a obloha menila farby z modrej do jemných ružovo-oranžových tónov. Všade vládlo ticho. Len jemné špliechanie vody pod nami a vtáky krúžiace nad hladinou.
Pred odchodom z oblasti sme sa ešte prešli do neďalekého parku, aby sme si urobili posledné fotografie Ukimidó na pozadí fialovkastého podvečerného neba. Na horizonte sa medzitým objavil biely mesiac, ktorý celú scénu doplnil a dodal jej takmer nadpozemskú atmosféru.
Jeden z tých momentov, ktoré by ste si najradšej zavreli do malej fľaštičky a zobrali domov. Nám nezostávalo nič iné, len ho zvečniť na fotografiách a pokúsiť sa ho čo najhlbšie uložiť do pamäti.
Prečo stojí za to navštíviť prefektúru Šiga
Šiga je možno najlepšie strážené tajomstvo regiónu Kansai. Ponúka dokonalú kombináciu prírody, histórie a kultúry, bez davov turistov. Ak hľadáte pokojnejšie dobrodružstvo, ktoré zanechá silné spomienky, pridajte si Šigu na zoznam miest, ktoré navštíviť.
Miesta, ktoré sme navštívili
Oficiálna stránka Šigy: https://en.biwako-visitors.jp/
Mizugahama Chalet: https://en.biwako-visitors.jp/spot/detail/143
La Collina: https://taneya.jp/la_collina/
Ómi Hačiman: https://en.biwako-visitors.jp/spot/detail/37
Yumoto Onsen Ohara Sanso: https://ohara-sansou.com/
Jakkóin: https://www.jakkoin.jp/
Biwako Valley: https://www.biwako-valley.com/en
R Café: https://www.rcafe.jp/
Širahige svätyňa: https://en.biwako-visitors.jp/spot/detail/306
Ak máte radi pohyb, Šiga vás rozhodne nesklame.V zime si môžete zalyžovať v Biwako Valley, v lete skúsiť windsurfing alebo paddleboard na jazere Biwa. A pre tých vytrvalejších je tu „Biwaichi“ – cyklistický okruh okolo jazera, ktorý je medzi nadšencami legendou.
Čo mám na zozname nabudúce
Šiga má ešte toľko miest, ktoré čakajú na objavenie. Nabudúce by som chcela vidieť napríklad:
Miho Museum – architektonický klenot ukrytý v lese s nádhernou zbierkou umenia.https://www.miho.jp
Tarobo Shrine – dramatická svätyňa na útese s mystickou atmosférou.http://tarobou.sakura.ne.jp/
Hikone – známe zachovalým hradom Hikone a roztomilým samurajským maskotom Hikonyan.https://www.hikoneshi.com
Šizugatake – miesto historických bitiek s panoramatickými výhľadmi na jazero.https://www.biwako-visitors.jp/spot/detail/690
Alej metasekvojí – ikonická cesta lemovaná vysokými stromami, dychberúca v každom ročnom období.https://www.biwako-visitors.jp/spot/detail/133
Šťastnú cestu a krásne objavovanie!
Comments