Ako sme s rodinkou cestovali po Japonsku

Keď som pred 10 rokmi bola v Japonsku ešte len prvýkrát, prišli ma na týždeň navštíviť rodičia a sestra. Čas sme vtedy strávili len v oblasti Kansai - Kjóto, Ósaka, Nara, Kóbe.. ale všetkým sa veľmi páčilo. Teraz, keď žijem v Tokiu už niekoľko rokov, sme znovu naplánovali rodinný výlet do Japonska. A okrem nových miest, ktoré sme plánovali navštíviť, nám pribudli aj noví parťáci - teta a bratranec, takže už sme boli taká menšia „rodinná exkurzia“.

Ako sme to zvládli? Na 10 dní sme sa ponorili do víru veľkomesta, oddýchli si v onsenoch, objavovali historické pamiatky a popritom zažili niekoľko vtipných „kultúrnych šokov“.

Deň 1: Príchod do Tokia a prvé kroky v Šindžuku

V piatok som si zobrala poobede voľno z práce a vybrala sa čakať rodinku na letisko. Po radostných objatiach a menšom pátraní sme našli taxikára, ktorý nás odviezol do hotela. Tam sme sa všetci stretli na jednej izbe, dali si „jeden na uvítanie“ a vrhli sa na plánovanie nášho 10-dňového výletu. Mimochodom odporúčam mať plán na výlet pripravený vopred, ale my sme to trošku nezvládli..teda ja, ja som to nezvládla lebo som mala veľa práce - pracujem presdsa v Japonsku. Ale nevadí! Bratranec priniesol obrovskú mapu Tokijského metra, mamina Lonely Planet bedeker a ja som na letisku vybrakovala poličky z letáčikmi v turistickom info centre.

Po menej ako hodinke sme mali ako-taký plán a vybrali sme sa na večernú prechádzku po Šindžuku. Táto tokijská štvrť je známa najmä nočným životom. Keďže bol piatok, ulice boli plné miestnych aj turistov a niekedy sme mueli naoza kľučkovať medzi davom. Po chvíli prišiel hlad. Aj keď nájsť voľné miesto pre 6 ľudí bez rezervácie v piatok večer nebolo nič jednoduché, napokon sme pristáli v skvelej izakaji – japonskom podniku s jedlom a alkoholom. Vonku bolo horúco, zatiaľ čo dnu fičí klíma na maximum, čo rodinku dosť zaskočilo. Ak teda cestujete do Japonska v lete, určite majte so sebou niečo na prehodenie – aj keď je vonku 35 stupňov, vnútri vám môže byť o desať stupňov menej. Zahriali sme sa ale japonkým sake, niečo pojedli a boli propravení zase vyraziť do úlíc.

Po prvom japonskom pivku sme sa pokračovali v objavovaní zákutí Šindžuku. Narazili sme na veľkú „godzillu“ vykúkajúcu spoza budovy hotela, skúsili šťastie v hernom centre (veru, bez úspechu) a nakoniec sme zakotvili v bare v novootvorenej Kabukičó Tower. Zo 17. poschodia bol parádny výhľad na nočné Tokio a k tomu trošku predražené koktaily– ideálna bodka za prvým dňom.

Deň 2: Dobrodružstvo v tokijských vlakoch a relax na Odaibe

Druhý deň nás hneď ráno čakala skúška odvahy – vlaková stanica Šindžuku, ktorou denne prejde tri a pol milióna ľudí. Náš prvý vlak v Japonsku bola najznámešia vlaková linka Jamanote, ktorou sme sa chceli previesť len dve zastávky. Keďže bol víkend, myslela som si, že vlaky budú síce plné, ale menej ako cez týždeň ráno, kedy musia ľudí natláčať dovnútra ujovia v bielych rikavičkách. A naozaj tak bolo, ľúdí nebolo až tak veľa a všetko vyzeralo fajn, ale.. stalo sa niečo, čo sa v Japonksu väčšinou nedeje - vlak meškal. Desať minút by v inek krajine neznamenalo úplne nič (hlavne keď si spomeniem na 120 minútové meškanie slovenských železníc), ale tu to stačilo na to, aby sa nástupište komplet zaplnilo. Dav pred nami, dav za nami a nebolo cesty späť. Keď vlak dorazil dav sa nahrnul do vlaku a my sme sa tam vtesnali ako sardinky. Okay, aspoň sme boli dnu, ale vystupovanie po dvoch zastávkach bolo malým akrobatickým výkonom. Samozrejme sme to zvládli sme to a ak sa na to pozrieme pozitívne, bo to taký autentický "japonský zážitok".

Aby sme unikli víkendový davom, navštívili sme svätyňu Meidži. V obrovskom areáli plnom zelene sme sa aj trochu schladili od horúčav, ktorá pretrvávala aj keď už bol september. Po krátkej prechádzke sme si v kaviarničke dali si čaj, zmrzlinu a diskutovali, čo ďalej. Pôvodný plán bol vybrať sa do ulíc Haradžuku, niečo ponakupovať, skúsiť slávne palacinky a vychutnať si mesto. Pri dnešnej horúčave sme ale uznali, že si to radšej necháme na inokedy a vyberime sa na trochu kľudňejšie miesto. Nasadli sme teda na vlak (už bez meškania) a zamierili na Odaibu – umelo vytvorený ostrov v Tokijskom zaĺive plný obchodov, zábavných centier, reštaurácií a atrakcií.

Tu sme si dopriali chutný obed, omrkli sme sme „tokijskú Sochu slobody“ a aj obrovského Gundama. Niektorí z nás si namočili nohy v Japonskom mori, zatiaľ čo ostatní si užili prechádzku popri pláži. Podvečer sme sledovali nádherný západ slnka a keď sa zotmelo usadili sme sa na terase talianskej reštaurácie s výhľadom na Dúhový most. Tu našich prekvapila pizza, konkrétne syrová, na ktorú sa na dochutenie pridáva med. Takže asi tak, náš druhý deň v Tokiu začal trošku náročnejšie ale dochuti sme si ho užili!

Deň 3: Tokyo Skytree a Tokio z oblakov

Len pár minút chôdze od nášho hotela stojí Tokijská Metropolitná Budova. Má dve veže, z ktorých každá ponúka voľne prístupné vyhliadky s úžasným výhľadom na celé mesto. Povedali sme si, že by stálo za to, porovnať výhľad odtiaľto - ktorý je zadarmo, s výhľadom, za ktorý si treba zaplatiť. Vybrali sme sa teda navštíviť jednu zo známych Tokijských atrakcií - Tokyo Skytree, alebo v preklade "Tokijský Nebeský Strom". Tentoraz sme vyskúšali nový druh dopravy a zavolali si prémiovú taxislužbu. Príjemne nás prekvapilo, že prišlo auto, do ktorého sa úplne pohodlne zmestilo šesť pasažierov aj invalidný vozík a pán šofér v bielich rukavičkách bol veľmi milý a priareľský. Cestou sme tak mohli obdivovať mesto z teaxíku, a ak keď to bolo drahšie ako vlak, stálo to za to.

Teraz len trošku o Skytree, ktorý je v súčasnosti najvyššou stavbou v Japonsku. Je to telekomunikačnú veža, ktorú postavili v čase, keď Tokijská veža prestala plniť túto funkciu, keďže ju obkolesili ďalšie vysoké budovy. Vyška 634 metrov, nie je náhodná. V japončine sa čísla 6 (mu), 3 (sa(n)) a 4 (ši) čítajú ako „Musaši“, čo je meno oblasti, v ktorej sa veža nachádza.

Potom asko sme trochu poblúdili, kým sme našli východ z parkoviska, sme si kúpili lístky na vstup o 17:00. Tento čas sme si zvolili pre to, aby sme si mohli užiť vźhľady počas dňa, o 18:00 sledovať západ slnka a potom si užiť nočný výhľad na mesto. Znamenalo to ale, že sme mali kopec času do vstupu. To ale nebol vôbec problém, keďže hneď vedľa Skytree nájdeme Tokyo Solamachi - obrovský nákupný komplex je hneď vedľa Skytree a objavili sme tu perfektné miesto na obed – The World Beer Museum. "Múzeum piva" veru nesklamalo a okrem rôznych druhov piva z celého sveta sme si tu vychutnali aj výborné jedlo. Po ešte jednej zastávke na matcha zmrzlinu sme boli ready nastúpiť do výťahu, ktorý nás rýchlosťou 600 metrov za minútu vyviezol na úžastnú výhliadku.

Výhľad z Tokyo Skytree bol dych vyrážajúci – človek mal pocit, akoby mal celé Tokio na dlani. Prešli sme sa dookala hlavného výhliadkového poschodia a vybrali sa ešte o čosi vyššie, práve vo chvíli, keď začalo zapadať slnko. Postupne sa rozsviecovali svetlá v budovách naokolo a naskytol sa nám zase úplne iný pohľad na Tokio, ktoré sa rozprestieralo, kam až oko dovidelo.

Na večeru sme sa rozhodli vyskúšať suši. Ešte predtým, ako sme zamierili do Skytree, som nám bola zobrať „časový lístok“ do jednej z mojich najobľúbenejších sietí suši reštaurácií – Toriton Sushi. Keď som si brala lístok okolo pol piatej, bolo pred nami 121 skupín, čo znamenalo približne dvoj až troj-hodinové čakanie. Ideálne načasovanie a skvelá bodka za trošku oddychovým dňom v Tokiu.

Deň 4: Veľký Buddha v Kamakure a nočná Jokohama

Po troch dňoch strávených v Tokiu sme zatúžili aj po niečom inom. Sestre sa na letáčikoch z letiska zapáčila obrovská socha Buddhu v Kamakure. Nasadli sme teda na vlak a v Kamakure presadli na slávnu linku Enoden, ktorá premáva popri pobreží a sú z nej krásne výhľady na mesto aj more. Vystúpili sme na zastávke Hase a len desať minút pešo nás delilo od majestátneho Buddhu v areáli chrámu Kótokuin. Pôvodne tento Buddha sedel vo vnútri chrámu, ale počas storočí mu ho zničili požiare a zemetrasenia, až nakoniec skončil pod holou oblohou, kde odvážne čelí vetru, ďažďu, alebo ako dnes, horúcemu slnku.

Cestou späť na stanicu sme neodolali krátkej zastávke na krásnej piesočnatej pláži. Zase raz sme si namočili nohy v Japonskom mori a vychutnali si chvíľku pohody. Na pláži bolo len pár ďaľších ľudí tak sme sa v kľude poprechádzali, pozbierali pár mušlí, a trošku sa chtiac-nechtiac opálili.

Po takomto relaxačnom zážitku sme sa presunuli do oblasti Minato Mirai v Jokohame. Neďaľeko stanice sme si všimli nenápadnú výhliadkovú vežu - Jokohama Mirai Tower. O tejto veži som devtedy ani nepočula, tak sme sa rozhodli vyviesť hore. To bol skvelý nápad, keďže sme odtiaľ mali nádherné výhľady na Jokohamu takmer celé len pre seba.

Neskôr sme sa poprechádzali po parku Jamašita v Jokohamskom prístave a na jeho konci narazili na reštauráciu Wharf House, kde sme si na teráske dali pivko. Sedelo sa nám tu tak dobre, že sme si tu nakloniec dali aj večeru a užili si skvelé počasie, výhľady na more a dobrú konverzáciu. Večer sme zakončili nočnou prechádzkou cez Jokohamu, okolo známych budov z červených tehál a vysvieteného lunaparku.

Deň 5: Luxusná jazda do onsenu v Kinugawa

Na tento deň som pre rodinku naplánovala môj obľúbený druh výletu – onseny. Najprv som im však chcela ukázať, kde pracujem. Moja firma nedávno presídlila do novej kancelárie v Roppongi, a tak sme si urobili malú exkurziu.

Vybehli sme aj na vyhliadku v Roppongi Hills, odkiaľ je pekný výhľad na Tokijskú vežu a kde sa nachádza známa deväť-metrová socha pavúka, s veľmi ne-pavúčim menom - "Maman". Aj keď na prvý pohľad môže vyzerať desivo, socha má vyjadrovať pocity starostlivosti, ochrany, tkania a pradenia a je ódou na autorovu matku, ktorá sa živila tkaním. Päť rovnakých sôch sa nachádza v Katare, USA, Južnej Kórei, Španielsku a Kanade.

Potom sme sa presunili vlakom do Asakusy a po krátkej precházke popri rieke Sumidagawa v sme nastúpili na vlak do malého mestečka v prefektúre Točigi - Kinugawa Onsen. Vlak, ktorým sme sa sem odviezli nebol obyčajný vlak, ale nový typ vlaku - SpaciaX s panoramatickými výhľadmi a dokonca aj kaviarňou (kde, mimochodom, majú aj pivko). Rezervovala som nám miesta v prvom vozni, s obrovskými oknami na všetkćh stranách a sedením v pohodlných kreslách. Dokonca nás prišiel pozrieť aj sprievodčí, keďže to zhodou náhod bolo prvé výročie od spustenia tejto vlakovej linky. Vystúpili sme na stanici, ktorá nás vítala menším námestíčkom a o čosi chladnejším podnebím, než bolo v Tokiu. Hotel Sunshine Kinugawa bol len 10 minút pešo od stanice a hneď vedľa neho sa tiahol ponad rieku obrovský závesný most.

Prekvapenie pre rodičov bola izba s privátnym onsenom a výhľadom na okolité hory. A prekvapenie pre mňa bolo, keď s radosťou vyskúšali aj veľký spoločný onsen v hoteli. Mnohí sa takejto „kúpeľnej“ kultúry obávajú, ale títo moji dobrodruhovia to dali úplne bez problémov. Keďže sme tu boli počas týždňa a mino sezóny, užili sme si pobyt v úplnom kľude, bez davov. Večer sme si dopriali výdatnú večeru - hotelový bufet ponúkal všetko možné od japonského karé, cez suši a sašimi až po špagety a rôzne dezerty. Zobrali sme si z každého rošku trošku a dosýtosti sa najedli.

Nakoniec sme sa všetci zišli v najväčšej izbe, rozložili sa na tatami a ochutnávali dobroty z neďalekého konbini a aj rôzne druhy alkoholu. Výborný relaxační deň a únik z veľkomesta do prírody.

Deň 6: Raňajky s nohami v teple a návrat do Tokia

Nasledujúce ráno sme zbehli k neďalekému vodopádu a po raňajkách si dali kávu v hotelovej kaviarni, ktorá má na terase tzv. ašiju – "onsen nožný". Takže sme si vyzuli topánky, namočili chodidlá do teplej vody a užívali si pokojné ráno. Keď sme sa dosýta zrelaxovali, vybrali sme sa naspäť to Tokia.

Tu sme vystúpili v Asakuse, kde sme sa vybrali k ikonickému chrámu Sensódži a bráne Kaminarimon. Aj keď bola streda, všade bolo plno ľudí, neskutočné teplo a hluk. Obhliadli sme si chrám ale po chvíľke predierania sa davom sme sa radšej ukryli v neďalekej kaviarni s výhľadom na ulicu. Popíjali sme ľadovú kávu, pozorovali turistov na rikšiach a premýšľali, že nabudúce to rikšovanie skúsime aj my. Keď nebude tak teplo..

Potom sme sa presunuli do Akihabary – technologickej mekky plnej obchodov s elektronikou, videohrami a anime postavičkami. Nájdeme tu aj kopec herných centier s UFO catchermi a aj slávne „maid kaviarne“, kde vás obsluhujú dievčatá v maid šatočkách s volánikmi. Tie sme tentokrát nevyskúšali, ocino s bratrancom zmizli medzi regálmi s foťákmi a počítačmi, zatiaľ čo my sme okukovali rôzne suveníry. Nakoniec nás všetkých spojil hlad, a tak sme skončili v "rodinnej reštaurácii" Jonathan's, ktorá sa nachádza hneď vedľa stanice. Prekvapením bolo, keď nám jedlo ku stolu priviezli roztomilí roboti s mačacími uškami! Proste ideálna večera v Akihabare a áno, doniesli nám aj pivko.

Deň 7: Šinkansen do Kjóta a prechádzka po Arašijame

Vo štvrtok ráno sme naskočili na šinkansen smer Kjóto. Pre rodinku to bola prvá cesta šinkansenom a dokonca nás príjemne prekvapili - ponúkli nám špeciálne miesto pre vozíček, kam sa vošli ešte dvaja ďaľší ľudia, takže sme sa presunuli nie len rýchlo ale aj veľmi pohodlne.

Kjóto je môjmu srdcu veľmi blízke. Študovala som tu a neskôr som tu aj pracovala počas pracovnej dovolenky. Aj keď dnes čelí obrovskému návalu turistov, stále je to „must see“ pre každého, kto chce spoznať tradičné Japonsko. Kjóto bolo vyše tisíc rokov hlavným mestom Japonska, chrámy a svätyne nájdete na každom rohu, je obkolosené horami a keďže v rámci zachovania pôvodnej architektúry nemôžu byť postavené vysoké budovy, atmosféra je úplne iná ako vo veľkomestách.

Ale dosť o tom, ako je Kjóto najlepšie mesto na svete a naspäť k nášmu výletu. Hneď po príchode sme nasadli na vlak do Arašijamy. Toto miesto najviac preslávil bambusový les, je tu toho ale omnoho viac – napríklad hora s japonskými opičkami, múzeum hracích skriniek, krásne výhľady na rieku a okolité kopce, alebo „kimonový les“.

Prešli sme cez most Togetsukjo a rozdelili sa na dve skupiny: akčnejšia šla na Opičiu horu, pohodová si dala kávu so zeleným čajom v kaviarni a kochala sa pohľadom na rieku. Podvečer sme sa všetci stretli v bambusovom lese, ktorý cez deň praská vo švíkoch, ale teraz bol našťastie už poloprázdny.

Keď prišiel hlad, našli sme skvelú reštauráciu, kde podávali hitsumabuši – jedlo, ktoré sa je až na štyri rôzne spôsoby. Hovädzie mäso v miske na ryži (väčšinou to nie je hovädzenie mäso, ale úhor) najskôr skúsite len tak, bez dochucoania, s ryžou, potom s vajíčkom, s rôznumi dochucovadlami a nakoniec s vývarom. Mňamka.

Po návrate to Kjóta sme sa ubytovali v hoteli Doubletree by Hilton a vyrazili na večerné posedenie do Torikizoku, našej obľúbenej izakaje. Náhoda chcela, že sme boli presne v tejto pobočke pred desiatimi rokmi, takže sme si pri pive zaspomínali na staré časy.

Nakoniec sme si užili večernú prechádzku popri rieke Kamogawa, ktorá preteká stredom mesta a pôsobí ako neformálne mestské centrum. Večer sa tu schádzajú skupinky priateľov či páry, ktoré si na brehu rieky len tak sadnú a vychutnávajú si spoločný čas, prípadne hudbu pouličných umelcov, ktorí tu vystupujú, aby si niečo privyrobili spevom a hrou na gitare.

Deň 8: Chrám Kijomizudera a srnky v Nare

Ráno sme si vyrazili k chrámu Kijomizudera, jednému z najkrajších v celom Kjóte. Dá sa k nemu ísť viacerými cestami, my sme zvolili zadnú tajnú cestičku, vedúcu popri obrovskom cintoríne. Bola to trošku strmá trasa, ale aspoň sme sa vyhli veľkým davom a užili si netradičný výhľad na mesto.

V chráme však už vládol ruch – zrovna tu bolo asi milión japonských školákov na výlete. Tí, keď vidia cudzincov, radi si s nimi potrénujú angličtinu. A akoby ich to ťahalo hlavne k môjmu ocinovi – keď nám na chvíľu zmizol z dohľadu, už ho mali obklopeného a hrdo si zapisovali, čo im vysvetľoval rukami-nohami.

Keď ale "prehrmel" tento školský výlet, chrám sa vyprázdnil a my sme si užili krásne výhľady a atmosféru tohto výnimočného miesta.

Potom sme sa malými kjótskymi uličkami vydali ku najbližšej vlakovej stanici a zamierili do ďaľšieho miesta na našom programe - Nara.

Mesto Nara je známe obrovskou sochou Buddhu v chráme Tófukudži a srnkami, ktoré sa voľne prechádzajú skoro po celom meste. Pri stanici sme si kúpili "jelenie keksíky" za 200 jenov a hneď sme mali za sebou menší srnčích sprievod. Srnky sa tu naučili sa, že ak sa uklonia, dostanú od turistov niečo pod zub, tak sme tento trik samozrejme vyskúšali - fungovalo. Mamina si zvolila na tento deň skvelé tričko - biele so vzorom zelených listov, ktoré sa srnkám veľmi páčilo.

Keď sme sa napokon prebojovali cez srnčiu armádu, vydali sme sa na prechádzku ku chrámu s najväčšou sochou sediaceho Buddhu na svete. (Teda ešte väčšia je v prefektúre Fukui, ale keďže nemá takú bohatú históriu, často sa zo zoznamu vynecháva..ale psst) Na sediaceho buddhu v Tófukudži je naozaj impozantný pohľad. Po vstupe do chrámu môžete tohto 15-metrového brondzového buddhu obísť a ak chcete pokúsiť šťastie, môžete sa skúsiť prepchať dierou v jednom z obrovských drevených stĺpov, ktoré podopierajú chrám. Táto diera je vraj taká veľká ako buddhova nosová dierka, a kto ňou prejde, by mal čakať štastie, zdravie a hojnosť. My sme to neskúsili, ale kúpili sme si tu talizmany pre šťastie a zdravie - omamori.

A potom bol už čas opustiť región Kansai a vrátiť sa naspäť do Tokia. Tu sme vystúpili na Tokijskej stanici a pokochali sa nočnou atmosférou vo štvrti Marunouči a výhľadom na krásne vysvietenú Tokijskú Stanicu.

Deň 9: Hačikó, letný festival a Írsky pub

Predposledný deň v Japonsku. Vybrali sme sa teda pozrieť Hačikó, slávnu sochu verného psa pri stanici Šibuja. Našťastie, v tento deň tu neboli príliš veľké davy a podarilo sa nám s týmto chutným psíkom odfotiť. Potom sme sa vrhli do mora ľudí na legendárnom Šibuja crossing, najrušnejšom prechode pre chodcov v Japonsku, ktorý niekedy prejde aj 3000 ľudí naraz. Chceli sme sa ale na tento prechod pozrieť aj z hora. Zastavili sme sa teda v Starbuckse na druhom poschodí obchodu Tsutaya, hneď vedľa prechodu. Pošťastili sa nám miesta hneď pred obrovskými oknami s vyhľadom na vír ľudí prúdiaci všetkými smermi vždy, keď semafór zmenil farbu na zelenú. Popíjali sme kávičku a užívali si tento pohľad, ktorý sa vyskitne iba v takomto veľkomeste. Ešte nebolo anu poludnie a vonku bolo už vyše 30 stupňov, takže sme si naplno vychutnávali klimatizáciu. Ako ďaľšiu zastávku sme si zvolili sedemposchodový obchod LOFT, kde majú všetko od pier a diárikov, cez jedlo, pitie a japonské vychytávky až po cestovné kufre a suveníry. Strávili sme tu skoro hodinu.

Samozrejme, počas tohto výletu chcela rodinka vidieť, kde vlastne bývam. Šli sme sa teda pozrieť ku mne na byt. Samozrejme, susedia neboli zvyknutí na toľko cudzincov, takže nás hneď zľahka skontrolovali, a „náhodou“ sa tam pristavil aj pán z realitky. A to sme tam boli asi len desať minút.

Mali sme však šťastie. V tento deň sa v našej štvrti konal letný festival! V uliciach bolo plno ľudí v tzv. happi vestách, ktorí na pleciach niesli mikoši – také mini-svätyne. Spievali, kričali, tancovali… Skrátka, parádna atmosféra. Aby toho nebolo málo, moji „realiťáci“ mali pred ich pobočkou stánok so saké a hneď mi do rúk vopchali tri poháriky, aby som ponúkla rodine.

Neskôr sme ešte zašli do môjho obľúbeného írskeho pubu, kde nás majiteľ privítal tak vrúcne, až nám núkal jedlo a pitie zadarmo. My sme to, samozrejme, chceli kompenzovať tým, že si objednáme niečo ďalšie. Bolo to ako súboj japonskej a slovenskej pohostinnosti - majiteľ nám chce dať čo najviac vecí zadarmo a my chcele spraviť čo najväčšiu tržbu. No, poriadne sme sa najedli a napili a bolo to super.

Deň 10: Tokijská veža, pivovar Yebisu a rozlúčka

Posledný deň. Ráno si rodinka pobalila kufre, ktoré sme nechali na hoteli a vybrali sa na ešte jedno dobrodružstvo. Ostávalo nám ešte asi osem hodín do odchodu na letisko, tak sme zamierili k Tokijskej veži. Nie je taká vysoká ako Skytree, ale je to predsa symbol mesta. Na prvých dvoch poschodiach bolo zopár obchodov so suvenírmi, kde sme ešte dokupovali posledné darčeky. Potom sme vyšli na našu poslednú výhliadku na Tokio.

Odtiaľ sme sa presunuli do štvrte Ebisu, ktorá je známa reštauráciami, peknou architektúrou a hlavne – pivovarom Yebisu. Je to jeden z najznámejších pivovarov v Japonsku a dá sa tu absolvovať malá prehliadka, prípadne ochutnať rôzne druhy Yebisu piva. Samozrejme, rodina bola nadšená, ja tiež (veď prečo nie). Svolili sme "ochutnávací set" a niečo malé pod zub.

Naše posledné jedlo v Japonsku bolo úplne ne-japonské. Vybrali sme sa do Shake Shacku v Šindžuku – áno, na poriadny hamburger. Trošku ochladilo, takže sme si to mohli vychutnať na terase s výhľadom na okolité budovy. Aj keď toto určite nie je tradične japonský zážitok, je to miesto, kam často chodím s kamarátmi a preto som bola rada, že sa o to môžem podeliť aj s rodinkou.

Potom sme sa už len vrátili do hotela, vzali kufre a nechali sa odviezť na letisko.

Sledovala som, ako rodina mizne v odletovej hale, a musím sa priznať, že sa mi tak trochu tlačili slzy do očí. Bolo to skvelých 10 dní plných nových zážitkov, no stále máme v rukáve ďalšie miesta, ktoré by som im rada ukázala nabudúce. Už sa neviem dočkať, kedy to celé zase zopakujeme!

Ďakujem, že ste si prečítali naše rodinné dobrodružstvo v Japonsku!

Dúfam, že ste sa zabavili, dozvedeli niečo nové a možno dostali aj chuť naplánovať si vlastný výlet do tejto nádhernej krajiny. Ak áno, držím vám palce – a keby niečo, neváhajte napísať.

Sayōnara a vidíme sa pri ďalších cestovateľských príhodách!