Onseny a démoni na severe Japonska - Výlet do prefektúr Aomori a Akita

Keď sa povie Japonsko, veľa ľudí si predstaví rušné veľkomestá, moderné technológie a neónové bilboardy. My sme sa vybrali za opačným extrémom - tichý ryokan bez Wi-Fi a mobilného signálu, staršie miestne vláčiky s čarovným výhľadom na okolité zasnežené polia a festival na okraji Japonska, kde sa z lesa vynoria hrozivo vyzerajúci japonskí „démoni“. Dnes sa s vami chcem podeliť o dobrodružstvo na severe Japonska, v prefektúrach Aomori a Akita.

Aomori: Kraj jablkových koláčov a onsenov bez technológií

Aomori je najsevernejšia prefektúra ostrova Honšú. V lete sem ľudia utekajú pred úmornou tokijskou horúčavou, no my sme sa sem vybrali v zime. Dôvod? Rjokan ukrytý hlboko v horách, Aoni Onsen (Lamp no Yado), kde nie je Wi-Fi, mobilný signál ani elektrické zásuvky. Na oplátku tu ale čakajú štyri rôzne onseny – ideálne miesto pre dve Slovenky, ktoré su tak trochu vystresované z práce v rušnom Tokiu.

Počas nášho výletu na sever Japonska sme vyučili skvelý JR East Pass, ktorý pokrýva všetky vlaky JR vrátane šinkansenu v oblasti Tóhoku - od Tokia hore. Za 30 000 jenov máte päťdňovú neobmedzenú jazdu na vlakoch JR, a keďže len jednosmerný lístok z Tokia do Aomori stojí 17 670 jenov, je to naozaj parádna ponuka.

Naša cesta sa začala na Tokijskej stanici. Tu sme zistili, že vlak, do ktorého nastupujeme, nemá vozeň, kde si môžeme sadnúť bez miestneky. Bol začiatok predĺženéného víkendu, takže vlaky boli plné a v najhoršom prípade to mohlo znamenať, že budeme skoro tri hodiny vo vlaku stáť. Neostávalo iné, len dúfať, že niekto vlak omešká, prípadne svoju rezerváciu zruší na poslednú chvíľu. Prvých asi dvadsať minút cesty sme stáli v úzkej uličke pri dverách, no potom sme si všimli dve voľné sedadlá. Sadli sme si a chvíľku čakali, či vás niekto nevyhodí... nestalo sa! Ďakujeme, neznámi cestujúci, ktorí ste pravdepodobne zaspali.

Jablká vs. jablkový koláč

Po príchode do stanice Shin-Aomori nás čakal asi hodinový prestup. Čo iné sa dá podniknúť v Aomori, ak nie ochutnať ich svetoznáme jablká? Alebo ešte lepšie - jablkový koláč!

Sadli sme teda na stanici do taxíka a odviezli sa do kaviarne Akai Ringo. O 10:30 sme tam boli prví zákazníci. Horúci jablkový koláč, teplá káva, príjemná atmosféra a žiadny ľudia – ideálny spôsob, ako začať výlet.

Naspäť na stanicu sme šli prechádzkou cez mesto Aomori. Aj keď v meste býva približne 280 000 ľudí, ulice boli poploprázdne a aj snehu bolo trošku menej, ako sme čakali. Mesto Aomori totiž často vedie rebríčky najzasneženejších miest na svete.

V meste Hirosaki sme mali hodinu na prestup, počas ktorej sme stihli rýchlu návštevu útulnej kaviarne TOP. Vstup bol nenápadný, keby sme ju nemali vyznačenú na Google Maps, asi by sme nikdy nezistili, že tam existuje. Interiér vyzeral ako z éry Šówa – retro a nostalgický, akoby ste sa preniesli do polovice 20. storočia. Ja som si tu stihla dať chladenú Melon Cream Soda a už sme museli utekať na ďalší vlak.

Následne sme vystúpili na stanici Kuroiši, kde sme plánovali navštíviť ďalšiu kaviareň. Tá však bola zatvorená a my sme skončili v konbini (japonský obchodík s potravinami). Teplý nikuman - naparovaná buchtička plnená mäsom padol vhod a ani sme sa nenazdlai a už sme sa viezli autobusom na poslednú zastávku Itadome. Tam nás už čakal kyvadlový minibus do rjokanu.

Aoni Onsen – miestečko mimo civilizácie

Po asi 20-minútovej ceste do zasnežených hôr sme dorazili do Aoni Onsen, Lamp no Yado. Pri vstupe do tradičnej drevenej budovy sme si vyzuli topánky a spolu s ostatnými hosťami sa postavali okolo olejového ohrievača v strede haly pred recepciou. Personál rjokanu nás vrúcne privítal a vysvetlil základné informácie o rjokane, onsenoch a časoch večere, raňajok a odchodu.

Dostali sme kľúč a vydali sa do našej izby, ktorá sa nachádzala v drevenom domčeku za hlavnou budovou. Aby sme sa sem dostali, prešli sme najskôr dlhou chodbou osvetlenou lampášmi, okolo dvoch onsenov, vyšli sme von z hlavnej budovy, popri malej zasneženej svätyni a cez mostík. Cestou už začínalo jemne snežiť a my sme smi užívali úplné ticho, ktoré prerušoval len šum rieky.

Prvé, čo nás napadlo, keď sme vošli do izby bolo, že je tu zima. V izbe sme mali jeden olejový ohrievač, ktorý asi tesne pred naśím príchodom zapli, takže sme museli chvíľku počkať, kým sa izba vyhreje. Pri takýchto ohrievačoch treba izbu často vetrať (aby nás nebolela hlava a hlavne aby sme predišli otrave oxidom uhoľnatým) a to znamená pootvorené dvere či okno. Veľa ľudí tiež dobre neznáša špecifickú "vôňu" týchyo ohrievačov - ak viete ako vonia olejová lampa, predstavte si to asi 10-krát silnejšie. Mne ale táto aróma nevadí, pripomína mi totiž časy, kedy som pracovala v rjokane v Kjóte.

Večera pri olejových lampách a nočné onsen šoky

Po krátkom odpočinku sme sa vybrali preskúmať onseny. Sú tu štyri – jeden vo vedľajšej budove, vonkajší hneď kúsok od nej, ďalšie dva v hlavnej budove, oba s veľkými oknami s výhľadom do zasneženej prírody. Takúto dokonalú harmóniu ticha, pary stúpajúcej z horúcej vody a zimnej krajinku človek len tak nezažije.

Večera bola vo veľkej jedálni a prekypovala tradičnou atmosférou – vyhrievaný kotlík s miso polievkou v strede miestnosti, vedľa nej teplá ryža a ryby, ktoré sa piekli na ražni. Na stolíku nás už čakalo množstvo menších tanierikov so zeleninou a inými prílohamy či drobnými dobrotami. pickles. Sediac v jemne blikajúcom svetle petrolejových lámp sme s kamarátkou zjedli všetko do posledného zrnka ryže a všetko to, samozrejme, zapili pivkom.

Po večeri sme sa vrátili do izbu, ale pred spaním som sa chcela ešte trošku vyhriať v onsene. Pošťastilo sa mi a mala som celý onsen pre seba. Zrovna som sa zamýšľala, že bolo zvláštne, že tu nikto nie je, keďže keď som vošla, zdalo sa mi, že počujem zvuk, ako keby niekto vychádzal z vody, keď zrazu... BUM!! Srdce mi vyskočilo až do krku a postavila som sa tak rýchlo, až sa mi zatočila hlava. Keď som sa ale obzrela, bolo to len drevené vedierko na vodu, ktoré spadlo z poličky, na ktorej bolo položené. No.. na dnes onsenu stačilo. Rýchlo som sa obliekla a vrátila do izby, kde som napriek šoku pred pár minútami zaspala ako bábätko. Asi to bolo tým, že bez mobilu a sociálnych sietí človek naozaj rýchlejšie vypne hlavu.

Ranný budíček a odchod do Akity

Ráno som sa zobudila ešte pred svitaním a vybrala sa nafotiť vonkajší onsen, kým tam ešte nikto nebol. Druhý mini infarkt tohto výletu som dostala, keď mi telefón spadol z dvojmetrovej výšky, kam som ho položila aby som natočila video. Ale prežil! (Týmto pripomínam všetkým, ktorý nemajú obal na mobile a ochranné sklo, nech si ich zoženú.) Na tomto ráne bolo najkrajšie to ticho. Bolo zamračené, jemne snežilo a para z onsenu sa dvíhala ako jemná hmla. Žiadny hluk vlakov či áut, aký v Tokiu počuť na každom kroku. Žiadne krikľavé farby. A bez Wi-Fi a signálu človek môže úplne zabudnúť na vonkajší svet – aj keby sa práve niečo dialo, napríklad „núdzová“ situácia v práci (o ktorej vám inak manažér bez problémov píše aj cez víkend), tu s tým nič neurobíte.

Dá sa tak úplne ponoriť do prítomnej chvíle a porozmýšľať o živote. Prosto ticho, ktoré pohladí dušu a vyvolá dojem, že sa tu čas naozaj zastavil.

Raňajky sa niesli v podobnom duchu ako večera: teplá ryža, miso polievka, rybky, zelenina, rôzne prílohy a k tomu teplý čaj. Všetko bolo vynikajúce a celý pobyt sa dá opísať jediným slovom – neuveriteľný. Ak túžite po digitálnom detoxe alebo niečom netypickom, určite sa sem vyberte. Po raňajkách sme sa pomaly pobalili, chvíľu si ešte vychutnávali pohľad na zasneženú krajinu a napokon nasadli do minibusu, ktorý nás z tohto snežného raja odviezol späť do civilizácie.

Z Aomori sme sa vydali vlakom a autobusmi trošku na juh, do prefektúry Akita, konkrétne na polostrov Oga, známy vďaka Namahage – „démonom“, ktorí v zime schádzajú z hôr, aby vyháňali lenivosť a zlo.

Prvé stretnutie s démonmi

Keď sme prišli na stanicu Oga, hneď nás „privítali“ dve obrovské postavy v maskách Namahage. Strašili deti, ktoré sa schovávali za nohavice rodičov, ale o chvíľu sa odvážili vykuknúť a nakoniec sa s démonmi aj odfotili. Toto bola naozaj len ukážka toho, čo zažijeme v tento deň večer.

Na hotel Oga Kanko Hotel sme sa odviezli hotelovým autobusom. Snehu naokolo už bolo menej, ale zima stále poriadna. Hotel síce vyzerá trošku zastaralo (ako zo 70. rokov), a popravde inak ako na fotkách online, ale personál bol veľmi milý a izba pohodlná a veľká. Veľmi sme sa tu neohriali a už sme sedeli v kyvadlovom autobuse na Namahage Festival (Namahage Sedo Matsuri), ktorý sa koná každý rok prvý februárový víkend v svätyni Šinzan.

Namahage: keď sa démoni valia z lesa

Festival sa koná vo večerných hodinách, uprostred treskúcej zimy. Keď sme vystúpili z autobusu, nebolo treba dlho hľadať, ktorým smerom sa vybrať – k svätyni nás navigovali rozsvietené červené lampióny. Pri vstupe sme dostali malé drevené nožíky ako suvenír a k tomu aj program festivalu. Všade okolo horeli fakle, ktoré prispievali k tajomnej atmosfére.

Pred svätyňou sme si všimli hŕstku fotografov postávajúcich pri kamennom schodisku vedúcom do lesa. Pro Tip: ak vidíte veľa fotografov na jednom mieste, pravdepodobne je to najlepšie stanovisko na sledovanie diania. Čakali sme tu ešte takmer hodinu, a aby sme sa zohriali, vyskúšali sme miestne dobroty. Teplé amazake – sladký, jemne fermentovaný ryžový nápoj – bolo presne to, čo sme potrebovali do tej zimy.

Ani sme sa nenazdali a slávnosť sa začala. Najprv k zhromaždeným prehovoril miestny starosta, potom zo svätyne vyšli šintoistickí kňazi. Postupne sa z nočného lesa vynorili miestny chlapci a muži v slamenných plášťoch a pristúpili k nim. V ceremoniálnom geste im kňazi podali dve charakteristické Namahage masky – červenú a modrú. Zrazu si všetci naraz nasadili vlastné skryté masky spod slamy, začali dupotať a z hĺbky hrdla vydávať hrozivý krik: "OOOOOooo". Na chvíľu sme mali pocit, že sme sa ocitli priamo v srdci starodávneho rituálu a chlapci sa naozaj premenil na Namahage démonov. Potom sa skupina zrazu obrátila a potichu odpochodovala späť do lesa.

Už z úvodu bolo jasné, že nás čaká fascinujúci a napínavý večer plný mystiky a tradícií.

Nasledoval ďalší program: divadelná scénka s opitými Namahage, tanec okolo ohniska uprostred priestranstva pri svätyni a napokon dychberúce predstavenie taiko bubnov, na ktorých hrali spolu miestni hudobníci i samotní démoni. V istom momente všetko akoby stíchlo, keď sa odrazu z lesa nad nami začalo ozývať tajuplné hučanie. Z temnoty sa pomaly vynárali zapálené fakle, nesené postavami v slamenných plášťoch. Namahage s hlbokým revom kričali do zimnej noci:

„Sú tu nejaké lenivé deti? Alebo nejaké ufňukané?“(Namakemono inega? Naku ko inega?)

Opať sa ozval zvuk tradičných taiko bubnov a atmosféra zrazu zhustla. S očakávaním sme sledovali ako Namahage schádzajú z kopca priamo medzi divákov.

Namahage prechádzali davom a neprestávali pritom s hrozivým hučaním a recitovaním. Sem-tam sa rozbehli do davu a vystrašili hlavne deti, ktoré najskôr skríkli strachom, no vzápätí sa začali smiať. Bol to tajomný, zábavný a naozaj jedinečný zážitok.

Záver patril vtipnej scénke, pri ktorej sa Namahage pokúšali uchmatnúť od šintó mnícha horúce ryžové koláčiky moči. Popálili si však prsty a so stiahnuým chvostom utiekli naspať do lesa, len aby sa za chvíľku zase vynorili. Napokon sa im to predsa len podarilo a zmizli v lese, čo malo byť oficiálne ukončenie programu. Nečakali sme však, že sa Namahage objavia znova — tentoraz už v uvoľnenejšom móde. Motali sa pomedzi ľudí, strašili deti a veselo si s nimi robili selfie. Jednoducho Namahage mimo hlavnej pracovnej doby, čo bola veľmi vtipná bodka za celým večerom.

Po návrate do hotela na nás čakala tradičná japonská večera – miso polievka, ryža, ryba a rozmanité lokálne špeciality, ktoré sme (zase) zapili chladeným pivkom. Po dnešnom nezabudnuteľnom zážitku a niekoľkých hodinách v mraze sme zaspali ako zabité.

Ráno nás pri odchode z hotela v lobby čakalo prekvapenie v podobe dvoch Namahage, ktorí sa chceli s hosťami „rozlúčiť“ – skvelá príležitosť nafotiť si posledné spomienky. Ešte vtipnejšie bolo, keď sa jeden z Namahage ukázal aj v autobuse a zaprial šťastnú cestu. Čo dodať – Akitčania berú svoje tradície naozaj vážne.

Čo dodať na záver?

Ak hľadáte nevšedný zážitok, sever Japonska je presne to pravé – zimná krajina, všade sneh, tiché horúce pramene a staré tradície, ktoré vás vtiahnu do inej reality.

• JR East Pass info: https://www.jreast.co.jp/multi/en/pass/eastpass_t.html

• Aoni Onsen (Lamp no Yado): https://www.aoninet.com/sp/sp_en/sp_en.html

• Namahage Festival (Sedo Matsuri): https://oganavi.com/sedo/en/
  

My sme si odtiaľto odniesli nielen omrznuté prsty na rukách, ale najmä pocit, že Japonsko je omnoho viac než len Tokio či Kjóto. Takže ak sem niekedy zavítate v zime, nezabudnite si teplé ponožky a chuť na dobrodružstvo – a dajte si pozor, aby vás démoni Namahage nechytili za lenivosť (alebo za ufňukanosť!).

Majte sa krásne!