Hortenzie, kaviarne a mačacia svätyňa: tri mesiace v Japonsku
- Janka
- Jul 12
- 7 min read
Updated: Jul 13
Obdobie dažďov sa v Japonsku pomaly končí, čo znamená, že oficiálne vstupujeme do obdobia boja o prežitie menom japonské leto.
Viem, že to znie trochu dramaticky. Ale ak ste už niekedy zažili leto v Japonsku, viete, že vôbec nepreháňam. To čo vás dostane nie je len teplo, ale vlhkosť. Stačí vyjsť z domu a oblečenie máte prepotené skôr, než stihnete prísť na stanicu.
A áno, milujem letné festivaly, jukaty, ohňostroje, kakigóri aj všetky tie sezónne tradície, ktoré Japonci robia tak dobre. Ale samotné leto? Na to sa veru neteším.
Skôr než sa ale začneme topiť v 35-stupňových horúčavách, poďme sa na chvíľu vrátiť späť a zaspomínať si na posledné tri mesiace plné kaviarní, rozkvitnutých ulíc, malých každodenných radostí, kultúrnych prekvapení a výletu za hranice Japonska.
Apríl - sakurový dážď, mačacia svätyňa a lienky
V apríli ešte stále kvitli sakury, hoci daždivé počasie ich sezónu tento rok o niečo skrátilo. Posledné dni sakúr sú však vždy magické. Lupienky začnú pomaly opadávať a keď zafúka vietor, roztancujú sa všade navôkol. Niekedy to vyzerá, akoby z neba padal ružový sneh.
Tento jav sa v japončine nazýva sakura fubuki, čo by sa dalo preložiť ako „sakurová búrka“.
A keď stojíte uprostred poletujúcich lupienkov, naozaj máte pocit, že ste sa na chvíľu ocitli v tom vysnívanom Japonsku, ktoré si mnohí z nás predstavovali ešte predtým, než sem prišli.
Práve takéto chvíle mi vždy pripomenú, prečo mám túto krajinu tak rada.
Cez víkend sme sa s kolegyňou vybrali navštíviť svätyňu vo štvrti Šimokitazawa, kam bežne veľmi nechodím.
Akú svätyňu? Mačaciu, samozrejme =^-^=
Šimokitazawa je známa najmä vintage obchodíkmi, útulnými kaviarňami, malými divadlami a celkovo takou umeleckou, uvoľnenou atmosférou. Aj keď je tu najmä cez víkendy plno ľudí, pôsobí rušne úplne iným spôsobom než Šibuja alebo Šindžuku. Je menej hektická, trochu alternatívnejšia a človek má chuť len tak sa túlať uličkami a pozerať, čo objaví.
Bol daždivý deň, a tak sme sa ešte pred návštevou svätyne chvíľu len tak túlali po okolí. Úplnou náhodou sme objavili krásnu ulicu lemovanú sakurami. Nič označené v turistických sprievodcoch ani na Instagrame, len obyčajná ulica, kde ľudia žijú svoj každodenný život.
Samotnú svätyňu Kitazawa Hačiman sme síce objavili na Instagrame, no napriek tomu vôbec nepôsobila turisticky. Areál nebol veľký, ale ukrýval niekoľko menších svätýň a nechýbali ani rozkošné mačacie detaily. Okrem nás tam bolo len pár ďalších návštevníkov, takže sme si všetko mohli pokojne poprezerať. Kúpili sme si mačacie omamori (ochranné talizmany) a, samozrejme, nechýbala ani fotka pri ich milom fotospote.
Neskôr sme sa zastavili na palacinky, kávu a pokec v jednej z mnohých kaviarní pri stanici. Všetko bolo vynikajúce a pokec tiež padol vhod.
Nakoniec sme navštívili ešte jedno veľmi zaujímavé miesto. Ľudia si tam môžu prenajať malú skrinku s rozmermi približne 30 × 30 centimetrov a vystaviť/predávať v nej svoje vlastnoručne vyrobené výrobky.
Náušnice, odznaky, drobné doplnky, dekorácie či rôzne handmade maličkosti - každá skrinka bola vlastne miniatúrny obchodík.
Neodišli sme naprázdno a domov sme si odniesli malé akrylové lienky.
A práve naše lienky mi priniesli jeden celkom nečakaný kultúrny šok.
Ja som totiž celý život žila v presvedčení, že lienky sú univerzálne považované za roztomilé. Veď sú maličké, červené, guľaté a bodkované. Aj v rozprávkach boli vždu lienky tie dobré.
Lenže ako som zistila, veľa Japoncov to vidí trochu inak. Lienka je pre nich jednoducho hmyz. Niečo podobné ako mucha, komár, pavúk či akýkoľvek iný chrobák, ktorého doma práve dvakrát nechcete.
A vraj to platí aj pre motýle.
Áno, motýle!
Keď teda niektorí Japonci uvidia motýľa alebo lienku, ich prvá reakcia je: „Fuj, hmyz.“
O to viac ma to prekvapilo v krajine, kde deti bežne chovajú doma chorbáky kabutomuši ako domácich miláčikov. Dodnes vlastne neviem, či je to kultúrny rozdiel, alebo len otázka osobných preferencií.
Na druhý deň som si zašla do kaviarne s výhľadom na sakury, objednala si kávu a chvíľu písala do denníka. Tento zvyk som si osvojila po príchode do Japonska a postupne z neho vznikli aj tieto Tokijské denníky.
Keď dlhšie nič nepridám, väčšinou to znamená jediné - pracujem.
Niekedy je práce toľko, že celé týždne ubehnú bez toho, aby som si poriadne uvedomila, kam sa podeli. Ľudia sa ma často pýtajú, aké je to pracovať v Japonsku. Kedysi som pracovala v japonskej firme a dnes pracujem v zahraničnej spoločnosti. Atmosféra je, samozrejme, iná, no dlhé pracovné dni, fungovanie v druhom či treťom jazyku a neustále premýšľanie nad tým, čo povedať, ako to povedať a či sa to náhodou nedalo povedať ešte o trochu zdvorilejšie, zostáva náročné.
Za svoju prácu som však vďačná. Aj vďaka nej môžem žiť v Japonsku, takže sa nechcem príliš sťažovať. Skôr sa stále učím nájsť si lepšiu rovnováhu medzi prácou a životom mimo nej.
Zatiaľ mi to nejde dokonale, ale aspoň mám o čom písať do denníka kým si užívam kávičku a koláčik v kaviarni.
A keď som už niekedy potrebovala úplne vypnúť, vyberiem sa sama na karaoke. Na Slovensku nie je karaoke až také bežné, takže som si k nemu našla cestu až po príchode do Japonska. Speváčka zo mňa síce nebude, ale práve preto mi sólo karaoke dokonale vyhovuje. Žiadni svedkovia toho, ako sa naplno vžívam do pesničiek od ONE OK ROCK.
Tentoraz som navyše mala šťastie a dostala obrovskú miestnosť úplne pre seba, čo bol vzhľadom na moje spevácke schopnosti až zbytočný luxus.
Mimochodom, niektoré karaoke podniky v Japonsku ponúkajú cez deň aj balíčky na prácu na diaľku. Sama som ich už niekoľkokrát využila, keď som potrebovala pracovať medzi návštevami klientov. Máte súkromie, ticho, Wi-Fi aj nápoje, čo je ideálne najmä vtedy, keď vás čaká online stretnutie a kaviareň by bola príliš hlučná.
Máj - Golden Week, tokijské kaviarne a návrat k fotografii
S májom prišla aj Golden Week, v preklade „zlatý týždeň“. Je to jedno z mála dlhších sviatočných období v Japonsku, keď sa niekoľko štátnych sviatkov stretne pekne za sebou. Výhodou je, samozrejme, že nemusíte ísť do práce. Nevýhodou je, že voľno má v rovnakom čase takmer celé Japonsko, takže hotely zdražejú, vlaky sa zaplnia a na obľúbených miestach je ešte viac ľudí než zvyčajne.
Tento rok som sa preto rozhodla zostať v Tokiu a nakoniec to vôbec nebol zlý nápad. Veľa ľudí totiž počas Golden Week odchádza do svojich rodných miest alebo cestuje niekam mimo hlavného mesta, takže niektoré tokijské štvrte pôsobia paradoxne pokojnejšie než počas bežného víkendu.
Nemala som žiadny veľký plán. So Sewi sme navštívili pár kaviarní a reštaurácií, túlali sa po meste a užívali si, že sa nemusíme nikam ponáhľať. Jedným z najkrajších momentov bola návšteva komplexu Azabudai Hills, kde sme si dali „sky parfait“ s výhľadom na Tokyo Tower.
Pod nami sa rozprestieralo obrovské mesto, v diaľke stála červená Tokijská veža, obsluha mala biele rukavičky a pred nami pristál dokonale naaranžovaný zmrzlinový pohár. Na chvíľu mal človek pocit, že sa ocitol priamo v cestovateľskom magazíne.
Po dlhšom čase som zašla aj do herne a vyskúšala si crane games, teda automaty, v ktorých sa pomocou mechanického ramena snažíte vytiahnuť hračku alebo inú cenu. Na moje vlastné prekvapenie som ešte stále úplne nestratila cvik.
Niektorí ľudia odbúravajú stres nakupovaním, ale toto je podľa mňa ešte lepšie. Nie je to len nákup. Je to malé víťazstvo, ktoré si môžete odniesť domov.
V máji som sa tiež začala znova viac venovať fotografii. Prešla som si staré archívy a dala vytlačiť približne tristo fotiek, ktoré som potom začala ukladať do albumov. V dnešnej dobe robíme stovky až tisíce fotografií, no väčšina z nich zostane zabudnutá niekde v mobile alebo v počítači. Keď som ich držala v rukách, vrátili sa mi spomienky na výlety, prechádzky aj drobné momenty zo života v Japonsku, na ktoré som už takmer zabudla.
Dala som si preto jednoduchý cieľ: mať fotoaparát častejšie v ruke. Keď fotím, mám pocit, že svet sledujem oveľa pozornejšie a všímam si veci, ktoré by som inak možno prehliadla. A tiež mám pocit, že presne toho teraz potrebujem viac. Príležitosť plniť toto predsavzatie prišla skôr, ako by som čakala.
Jún - hortenzie, festivaly, pivo vo svätyni a Soul
Koncom mája a začiatkom júna začali rozkvitať ďalšie kvety, na ktoré sa každý rok veľmi teším - hortenzie, alebo po japonsky adžisai. Väčšina ľudí si obdobie dažďov spája so sivou oblohou a mokrými topánkami, ja si ho automaticky spájam práve s hortenziami. A dážď týmto kvetom naozaj pristane.
Nájdete ich v odtieňoch modrej, fialovej, ružovej aj bielej. A malá zaujímavosť - ich farba závisí od pôdy, v ktorej rastú. V kyslejšej pôde bývajú modré, v zásaditejšej skôr ružové. Psst, na konci tohto blogu nájdete mini fotogalériu z tohto kúzelného obdobia.
S príchodom júna sa zároveň začínajú objavovať prvé letné festivaly. Pri svätyniach sa rozsvietia lampióny, pribudnú stánky s jedlom a rôznymi hrami o ceny a miestne ulice večer ožijú.
Jedna zo svätýň, ktorú som navštívila, ma však prekvapila ešte niečím iným. Okrem festivalu totiž rozdávali návštevníkom zadarmo... pivo.
Ak mi niekto vo svätyni ponúkne nápoj, automaticky čakám čaj alebo amazake. Ale pivo? To sa veru často nevidí. A úprimne, vôbec som sa nesťažovala.
Koncom júna som sa vybrala na druhý tohtoročný výlet mimo Japonska, tentoraz do Kórey.
Hoci som počas vysokej školy mala obdobie, keď som vo veľkom počúvala K-pop a pozerala kórejské seriály, do Kórey som sa vybrala prvýkrát. Z Tokia je pritom vzdialená len približne dve hodiny lietadlom, takže je to vlastne skoro na skok.
Pred cestou som trochu oprášila svoju kórejčinu, ale prakticky mi to až tak veľmi nepomohlo. Našťastie to vôbec nevadilo, pretože na mnohých turistických miestach som sa prekvapivo dohovorila po japonsky. V niektorých situáciách dokonca jednoduchšie než po anglicky, pravdepodobne aj vďaka tomu, koľko japonských turistov Kóreu navštevuje.
Hlavné mesto Kórey, Soul, na mňa urobilo skvelý dojem. Ulice boli čisté, jedlo výborné, ceny o niečo príjemnejšie než v Tokiu a tie kaviarne! Práve tie patrili medzi moje najobľúbenejšie časti celej cesty. Štýlové interiéry, dobrá káva a hlavne žiadne nekonečné rady len na to, aby ste si mohli sadnúť. Na tie som si v Tokiu už tak trochu zvykla.
Najväčší dav sme zažili na nočnom trhu, ale pri tom množstve výborného jedla sa to dalo ľahko odpustiť. Vyskúšali sme tam vyprážané kraby, syrové hot-dogy, sladké palaciny, alebo opečené krevety, ktoré oflambovali priamo pred nami.
Vyskúšala som si aj hanbok, tradičný kórejský odev. Ak ho máte na sebe, do viacerých historických palácov sa dostanete zadarmo, čo je podľa mňa veľmi pekný spôsob, ako ľudí povzbudiť, aby si tradičné oblečenie vyskúšali. Áno, bolo to trochu turistické, ale občas je úplne v poriadku užiť si výlet ako turista.
A ešte jeden dôležitý objav – lieskovooriešková káva.
Naozaj nechápem, ako je možné, že som ju dovtedy nepoznala. Chutila výborne, s banánovým mliekom aj bez neho, a práve takéto malé objavy mi vždy pripomenú, prečo ma cestovanie stále baví. Stále existujú nové chute, miesta a drobnosti, ktoré človeka dokážu prekvapiť, potešiť alebo prinútiť pozrieť sa na svet trochu inak.
A tak som sa ani nenazdala a jar bola preč. Obdobie dažďov sa skončilo a vonku začalo byť poriadne teplo.
Tak dúfam, že sa už tešíte, ako sa budem v ďalšom blogu sťažovať na japonské leto.
Vidíme sa čoskoro!
Mini galéria
Comments