Sakury, sneh, palacinky, jahody a mačky: tri mesiace v Japonsku
- Janka
- Apr 4
- 8 min read
Január: predsavzatia, palacinky a sakury
Nechápem, ako je možné, že prvý štvrťrok tohto roka je už za nami.
V tomto bode už väčšina ľudí svoje novoročné predsavzatia dávno vzdala alebo na ne zabudla… vrátane mňa 😅 Na začiatku roka som to pritom myslela úplne vážne. Moje ciele boli celkom jednoduché: nájsť si viac času mimo práce na kreatívne veci, viac písať, viac fotiť (a tie fotky aj naozaj postovať, nie len ukladať do mobilu) a trošku si viac strážiť, čo jem.
…ako to dopadlo?
No… pracujem stále veľa. A zároveň som si uvedomila, že jedlo mi do života prináša až prekvapivo veľa radosti. Najmä sladké. Ideálne v dobrej spoločnosti. Lebo niekedy je presne ten malý sladký „boost“ to, čo mi zachráni mentálne zdravie po dlhom týždni v práci. A úprimne… presne takto sa začal aj tento rok.
Jahodovými palacinkami.
Ale nie hocijakými. Tými legendárnymi japonskými fluffy palacinkami. Sú také jemné a nadýchané, že k nim dostanete iba vidličku, nožík vôbec netreba. Úplne sa rozplývajú na jazyku. Vždy, keď ich jem, spomeniem si na frázu, ktorú sme používali, keď som bola mladšia: nebíčko v papuľke.
Neviem, či niečo také existuje aj mimo Japonska (možno už áno), ale ak máte radi sladké, určite ich odporúčam vyskúšať pri návšteve Japonska.
Takže… celkom dobrý štart do nového roka.
Ale nechcela som, aby január skončil bez malého dobrodružstva. Rozhodla som sa teda zobrať si jeden deň voľna a vybrala som sa do Atami - mesta známeho onsenmi a plážami, len hodinu a nejaké drobné od Tokia.
Atami je jedno z miest, kde môžete vidieť sakury kvitnúť oveľa skôr ako vo zvyšku Japonska. Možno dokonca úplne najskôr. Rok sa síce ešte len začal, ale potrebovala som si pripomenúť si, že život je niekedy viac než len práca, maily, mítingy a dokumenty.
Celý deň som sa túlala mestom a užívala si krásne rozkvitnuté sakury, tiché modré more a nostalgickú atmosféra mesta. Bolo príjemne, nie príliš zima a mala som pocit, že jar je už za rohom.
V jednom momente som sedela s teplou matchou v ruke a obdivovala obrovský posvätný strom v miestnom chráme. A na chvíľu sa všetok stres jednoducho vyparil. Nemal právo existovať na tomto posvätnom mieste.
Samozrejme tento krásny pokoj prerušilo zavibrovanie mobilu. Správa z práce. Niečo treba urobiť čo najskôr. Ideálne hneď. Mohol by to spraviť niekto iný? Áno. Spraví to?…no, veď to poznáte.
Tak som si aj na takomto nádhernom mieste odpísala na pár správ a pomaly sa začala vracať späť do reality.
(Psst… o tomto výlete som napísala celý blog – ak by si si ho chcel prečítať, nájdeš ho tu )
Február: sneh, koláče a mačky
Síce som pred chvíľou hovorila, že som mala pocit, že jar je už za rohom, ale február mal očividne iné plány.
Prekvapil nás totiž snehom. Teda… úplne prekvapenie to nebolo, keďže v Tokiu je to už skoro tradícia - jeden „snežný deň“ každý február. Ale aj tak, nie je to niečo, čo tu vidno často.
Mesto sa zrazu zmení takmer na nepoznanie. Vlaky, samozrejme, začnú meškať alebo úplne stoja… a fotografi? Tí hodia všetko, čo práve robia, za hlavu a vybehnú do ulíc.
Našťastie to bola sobota, takže nebol problém stráviť pár hodín len tak túlaním sa mestom, ktoré pokrýval jemný biely „make-up“.
A keď mi už začali mrznúť prsty, vrátila som sa domov a dopriala si nohy v teple - teda v mojom milovanom kotatsu.
Ani vo februári nemohla chýbať kaviareň, koláčik a pokec s kamoškou. Tentokrát sme sa vybrali do Cafe Soul Tree vo Futako-Tamagawa.
Interiér je industriálny, ale zároveň útulný. Presne ten typ miesta, kde máš pocit, že si sa ocitla vo filme… alebo v japonskej dráme. Čo vlastne dáva zmysel, lebo sa tu vraj naozaj jedna natáčala.
A samozrejme… dezert nesmel chýbať.
Najznámejší je ich Wellington cheesecake, ktorý pred vami flambujú (brûlée) priamo na mieste. Už len sledovať to je celkom zážitok… ale chuť? Ešte lepšia.
Mňam.
V práci toho bolo (stále) veľmi veľa, ale tentokrát sme mali aj jednu naozaj zábavnú firemnú aktivitu - art & wine.
Maľovanie s vínom v ruke. Geniálne.
Našou „misiou“ bolo namaľovať horu Fudži. Inštruktor nám dal základné usmernenia, ale každý si to mohol interpretovať po svojom - iné farby, iný štýl, iný uhol. Bolo zaujímavé sledovať, ako každý obraz dopadol úplne inak. U každého sa v ňom ukázal malý kúsok jeho osobnosti.
Niektorí si dokonca povedali, že sa dnes necítia na horu Fudži, a namaľujú niečo úplne iné, čo bolo samozrejme tiež OK.
Naozaj veľmi fajn team building aktivita!
Kto ma pozná, vie, že mám veľmi rada mačky. A Japonsko je pre milovníkov mačiek úplný raj.
Keďže môj byt v Tokiu je príliš malý na vlastného miláčika, občas si „dávku mačiek“ dopĺňam návštevou mačacích kaviarní.
Pri zvieracích kaviarňach v Japonsku si však treba dávať trochu pozor, pretože nie všetky sú úplne fajn. Niektoré mačacie kaviarne ale slúžia ako dočasný domov pre mačičky z útulkov alebo pre tie, ktoré nemajú kam inam ísť. Našla som jednu v Šibuji, ktorá mala dobré hodnotenie na google maps.
Personál bol milý, mačky pôsobili pokojne a bolo vidieť, že je o ne dobre postarané. Sadla som si do kresla, čítala knihu a len si užívala prítomnosť malých chlpatých tvorov, ktoré sa ku mne sem-tam zvedavo pritúlili. Taká malá terapia.
Tento mesiac som navštívila ešte jedno miesto pre milovníkov mačiek – Janaka Ginza.
Je to taká nostalgická nákupná ulica, ktorá pôsobí, akoby vyskočila priamo z obdobia šówa. Úplne iná atmosféra než moderné Tokio - malé obchodíky, úzke uličky a taký ten starý, lokálny vibe, ktorý sa pomaly vytráca.
Najskôr sme sa zastavili na obed v krásnej kaviarni Nonbiriya, ktorá sa nachádza v tradičnom drevenom dome. Kým sme čakali, kým nás usadia, podali nám zalaminovanú tabuľku. Po japonsky na nej bolo napísané: „Ak je v skupine cudzinec, určite mu dajte prečítať túto tabuľku.“
A pod tým boli po anglicky veľmi detailné inštrukcie o tom, kde si vyzuť topánky, kam vstupovať a kde určite nestúpať v topánkach alebo v ponožkách. Ak to nedodržíte, čaká vás pokuta 10 000 jenov.
Popravde, myslím si, že je super, keď dostanete takéto podrobné inštrukcie. Veľa ľudí jednoducho nevie, ako sa správať v tradičnom japonskom dome a tieto pravidlá nemusia byť pre každého úplne intuitívne. Takto sa nemusíme stresovať, či náhodou nerobíš niečo zle.
Mala som však aj trochu pocit, že asi mali v minulosti nepríjemnú skúsenosť s turistami. Úprimne, v poslednom čase sa podobných prípadov objavuje čoraz viac. Stačí pár ľudí, ktorí sa nesprávajú ohľaduplne, a aj keď sa väčšina správa úplne normálne, ten celkový obraz sa potom mení len veľmi ťažko.
Aj preto si myslím, že keď cestujeme, mali by sme si na toto dávať pozor. To, ako sa správame, neovplyvňuje len nás, ale často aj to, ako budú vnímaní ďalší návštevníci po nás. A v niektorých prípadoch sa dokonca môže stať, že sa na takéto miesta už ďalší návštevníci ani nedostanú.
Janaka Ginza sa nachádza v časti Janaka, ktorá je jednou z mála oblastí Tokia, ktoré prežili vojnu aj zemetrasenia bez väčšieho poškodenia. Práve preto si zachovala svoj historický charakter a dnes je obľúbeným miestom pre miestnych aj turistov.
A prečo je to raj pre milovníkov mačiek? Nájdete tu množstvo obchodíkov plných maličkostí a suvenírov s mačacou tematikou. A keď hovorím množstvo, myslím naozaj všetko, čo si viete predstaviť – náušnice, tašky, tričká, pohľadnice, keramiku, malé figúrky, sladkosti… jednoducho všetko. Vôjdete to obchodíkuy "len sa pozrieť" a odídete s taškou plnou vecí, ktoré si vlastne vôbec nepotrebovala. Ale nevadí.
Konečne sme nahrali aj podcast, ktorý bolo treba postrihať. A práve na to som zamierila do môjho obľúbeného co-working spotu – Share Lounge v Šibuji.
Je to síce o niečo drahšie, ale v cene máš neobmedzené nápoje a snacky. A hlavne… ten výhľad.
Môžeš tu pracovať a pritom sa pozerať na najznámejšiu križovatku v Japonsku - alebo možno aj na svete - Shibuya Crossing, a to z vtáčej perspektívy. Keď si predstavím „život v Tokiu“… asi takto nejako to vyzerá.
Po asi hodine a pol som sa rozhodla zmeniť prostredie a prešla som sa do Sakura Stage - novšieho komplexu v Šibuji. Je tam Starbucks s miestami pri obrovských oknách, z ktorých vidíš priamo na ulicu pod sebou. Večer sa izakaye na druhej strane rozsvietia do teplých zlatých tónov a celé to zrazu pôsobí úplne inak.
V takýchto momentoch si vždy uvedomím jednu jednoduchú vec.
Že žijem v Tokiu.
A že ja pred pár rokmi by si to ani nevedela predstaviť.
A aj keď je to niekedy náročné… stojí to za to.
Marec: Práca, zmeny a demänovka
Zrazu tu bol Marec.. Práca, práca, práca. Ako vždy. A tak sa víkendy opäť stali malým únikom z reality.Tentokrát sme sa rozhodli preskúmať novú časť Tokia – Nakano.
Nakano má úplne inú atmosféru než miesta ako Šibuyja alebo Roppongi. Je živé, trochu chaotické, plné života a malých izakají či útulných kaviarní. Nájdete tu aj známy Nakano Broadway - krytú nákupnú ulicau s farebnou strechou, takže je to fajn miesto na nákupy aj počas daždivých dní.
Deň sme začali v malej talianskej reštaurácii a potom sa prešli do kaviarne s názvom Nostalgia Cafe.
Bolo tam veľmi príjemne, nie príliš plno a ich čokoládový koláč s ovocnou omáčkou bol neskutočne dobrý. Chvíľki sme sedeli, popíjali kávu a čaj, rozprávali sa o všetkom možnom, zatiaľ čo v pozadí hrala príjemná café jazz hudba. Až kým neprišiel čas na to, navštívť miesto, kvôlu ktorému sme sa dnes vybrali do tejto časti Tokia.
A síce malý bar, ktorý vlastní náš slovenský kamarát Marek s manželkou - Nekorob.
Tento malý kúsok Slovenska v Tokiu je schovaný neďaleko stanice Araijakuši, na druhom poschodí budovy, ktorá stojí na rohu ulice. Vedie k nemu úzke schodisko, ktoré tomu miestu dodáva pocit, že ideš objaviť nejkú tajnú skrýšu.
A prečo „kúsok Slovenska“?
Pretože tu nenájdete len slovenský alkohol (Tatratea, Demänovku, borovičku alebo aj pofidérnu jahodovicu) a aj veci, ktoré by ste v Japonsku naozaj nečakali, napríklad utopence alebo nakladaný hermelín. Mňam mňam.
Teraz už bola jar naozaj za rohom, a tak som si povedala, že je čas na malú zmenu. Objednala som sa ku kaderníkovi, ktorého som našla na Instagrame, a po asi dvadsiatich rokoch som sa rozhodla znova skúsiť ofinu a melír. Celý proces trval oveľa dlhšie, ako som čakala - asi štyri hodiny! Ale úprimne, vôbec mi nebolo dlho. Kaderník mal skúsenosti z celého sveta - pracoval v Austrálii, Francúzsku, Anglicku, Nemecku, Kanade aj USA. Inak ak sa v Japonsku idete dať ostrihať, veľmi odporúčam nájsť niekoho, kto má skúsenosti s vaším typom vlasov. Nemusí to tak byť vždy, ale v typickom japonskom salóne často nie sú zvyknutý na iný typ vlasov a môže to dopadnúť..zaujímavo.
Ale netreba sa zľaknúť – návšteva japonského kaderníctva je sama o sebe zážitok. Ku strihu a šampónu totiž často pridajú nápoj a masáž hlavy a ramien… proste relax.
Čo som asi potrebovala, lebo keď mi kaderník siahol na ramená zostal prekvapený a povedal mi, že by som asi "mala ísť na dovolenku.“ Zasmiala som sa. Ja viem.
A asi som ho aj trochu poslúchla. Nebola to úplne plnohodnotná dovolenka, ale predsa len som sa vybrala niekam o trochu ďalej než zvyčajne, a síce do Singapuru, ktorý som navštívila po prvýkrát. Neviem prečo, ale mala som pocit, že je bližšie k Japonsku ako bol. Sedemhodinový let low-cost aerolinkou nebol úplne najkomfortnejší zážitok, ale keď sme ráno dorazili, podarilo sa nám vybaviť skorší check-in, trochu si oddýchnuť… a potom sa vybrať objavovať mesto.
V Singapure bolo teplo (okolo 33 stupňov) a takto je tam vlastne celý rok. Občas síce prší, ale úprimne si neviem úplne predstaviť žiť na mieste, kde je stále horúco. Ako výlet sa mi to však veľmi páčilo.
Jedlo, mesto, výhľady… všetko bolo skvelé. Bolo tam čisto a mala som pocit, že aj veľmi bezpečne.
Miestami som mala pocit, akoby som bola v obrovskom letisku. Ľudia z celého sveta, rôzne jazyky, kultúry premiešané dokopy… a všade obchodné centrá a reštaurácie. Obchodné centrá boli skvelým únikom pred teplom.
A ešte jedno prekvapenie – miestami to pôsobilo až prekvapivo „japonsky“. Daiso, Donki, japonské reštaurácie na každom rohu… dokonca aj sladkosti, ktoré som priniesla pre kolegov, sa tam dali úplne normálne kúpiť. Poučenie do budúcna: musím byť kreatívnejšia so suvenírmi!
Vyskúšala som rôzne jedlá na miestnych trhoch, pozrela si hlavné turistické miesta, stretla sa s kolegami a stihla navštíviť aj našu singapúrsku kanceláriu.
Bol to síce len krátky víkendový výlet, po ktorom som sa vrátila späť do reality v Japonsku, ale úprimne… bol to perfektný spôsob, ako zakončiť mesiac.
Po prílete do Tokia som zamierila rovno z letiska na pracovný event, kde som strávila pár hodín, a po príchode domov som unavená len padla do postele. Ale stálo to za to. V Tokiu už sakury kvitli v plnom prúde a jar bola naozaj tu. A s ňou aj nové začatky a zážitky.
Teším sa na rozkvitnuté ulice Tokia, hanami párty… a na všetko, čo prinesú najbližšie mesiace. Zase o tom niečo napíšem :)
Comments