Za najskoršími sakurami v Japonsku: Atami

V pondelok som sa rozhodla vziať si deň voľna a na chvíľu utiecť od práce do Atami. Dôvod? Úplne jednoduchý. Môj Instagram bol posledných pár dní zaplavený videami kvitnúcich sakúr v Japonsku. A keďže jedným z mojich novoročných predsavzatí bolo častejšie brať do ruky fotoaparát, povedala som si, že toto je ideálna príležitosť začať ho konečne pomaly napĺňať.

Dôvod, prečo som sa do Atami nevybrala cez víkend, bol jednoduchý – víkendy sú tu poriadne rušné. Atami je obľúbené aj bez sakúr. A úprimne, vôbec sa tomu nedá čudovať. Mesto ponúka kombináciu, ktorá sa len tak nevidí: pieskovú pláž s krásnym výhľadom na more a niektoré z najznámejších onsenov v Japonsku. Keď k tomu pridáte atmosféru starého kúpeľného mesta a fakt, že sa sem z Tokia dostanete šinkansenom za približne 45 minút, jeho popularita určite dáva zmysel.

Ráno som ešte musela trochu popracovať a vyrazila som o niečo neskôr, než som pôvodne plánovala. Približne okolo desiatej som prechádzala stanicou Atami, ktorá bola rušná aj napriek tomu, že bol pondelok. Niektorí ľudia si priamo pri stanici užívali ašiju – onsen na nohy. V chladnejšie dni, alebo po celom dni objavovania mesta, je takýto malý relaxačný spot priamo na stanici na nezaplatenie.

Moja prvá zastávka viedla na známu nákupnú ulicu v Atami – Heiwa Dōri, doslova „Ulicu mieru“. Táto krytá ulica je ideálna aj počas daždivých dní a lemujú ju miestne reštaurácie, obchody so suvenírmi a regionálne špeciality. Práve tu som ochutnala prvú vec, ktorú mi viacerí odporúčali – Butter An Sandwich. Mäkký „sendvič?“ plnený sladkou fazuľovou pastou a hrubým plátkom jemne slaného masla. Ja viem, neznie to úplne lákavo, ale verte mi – chutí to oveľa lepšie, než ako to znie.

Pred stánkom už stál menší rad, tak som sa k nemu pridala. Počas čakania si odo mňa objednávku vzala staršia pani a do ruky mi podala malý papierik. Keď som sa dostala k pokladni, všimla som si ešte jednu vec, pred ktorou ma varovali – platba len v hotovosti. V Atami totiž stále nájdete dosť miest, kde karty neberú, takže je dobré mať ju po ruke.

S dezertom v ruke som vyšla z nákupnej ulice a hneď som zbadala prvé rozkvitnuté sakury dňa. A priamo pod nimi stála lavička s voľným miestom. Rozhodnuté – toto bude moje raňajkové miesto.

Aj keď bol stále chladný januárový deň, obloha bola bez jediného obláčika, slnko krásne hrialo a vonku bolo prekvapivo príjemne. Zahryzla som sa do svojho Butter An Sandwich… a musela som uznať, že je naozaj výborný. Stále síce nie som úplne presvedčená o dezertoch, v ktorých je veľký kus masla, ale tento by som rozhodne odporučila aspoň vyskúšať. So sakurami nad hlavou a výhľadom na mesto, ktoré bolo každou minútou rušnejšie a rušnejšie, som cítila, že toto bude skvelý deň.

Po krátkej prechádzke, našťastie prevažne dole kopcom (na konci dňa si ho ešte poctivo vyšľapem), som dorazila na promenádu pri rieke Itokawa. Jej stredom sa vinie úzka rieka, ktorá sa tiahne od mesta až k moru. Podľa pribúdajúceho davu a množstva veľmi draho vyzerajúcich fotoaparátov bolo hneď jasné, že sakury sú stále v plnom kvete.

Ľudí tu bolo dosť, miestnych aj turistov. Niekoľko influencerov si rozložilo statívy a nahrávali sa priamo pod rozkvitnutými stromami, fotografi sa pomaly presúvali s fotoaparátmi v rukách a hľadali ten správny uhol. Pridala som sa k nim. Prechádzala som sa ulicou, často sa zastavovala, sledovala svetlo, kompozície, detaily a fotila. Malé vtáčiky poletovali medzi konármi, zobkali kvety a do vzduchu nechávali padať jemné ružové lupienky.

Napriek množstvu ľudí tu vládol prekvapivý pokoj. Nad tlmeným šumom rozhovorov bolo počuť spev vtákov. Bol to jeden z tých momentov, keď fotoaparát v ruke nie je len nástroj, ale dôvod, prečo sa na chvíľu zastaviť, spomaliť a byť presne tam, kde chcete byť.

Ani som sa nenazdala a promenáda sa predo mnou otvorila smerom k moru. Ocitla som sa v prístavnej časti mesta, kde sa lode jemne hojdali na vode. Okolo posedávali čajky a bolo tu takmer prázdno. Ak by som sa vybrala naľavo, dostala by som sa k známej piesková pláži, napravo viedol chodník ku lanovke, ktorá smeruje hore k hradu Atami. Rozhodnuté – najskôr doprava.

Po krátkej prechádzke som dorazila k stanici lanovky, kúpila si lístok a užila si trojminútovú jazdu do kopca. Hore sa predo mnou otvoril široký výhľad. More sa tiahlo do diaľky, pokojné a svetlé, pod modrou zimnou oblohou.

Vybrala som sa smerom k hradu, no rozhodla ísť len okolo a nepozreiť sa dnu. Spravila som si rýchlu fotku zvonku a pokračovala v ďalšej malej misii dňa – nájsť parfait s výhľadom na more, ktorý som objavila keď som cestovala prstom po (google) mape. Chvíľu to trvalo (naozaj to bol skrytý poklad), ale nakoniec som kaviareň našla. A mala som obrovské šťastie – ponúkli mi miesto pri pulte priamo pri okne s výhľadom na oceán. Dokonalé.

Objednala som si jahodový parfait a ľadový čaj. Kým som čakala, vytiahla som zápisník a poznačila si pár myšlienok, zatiaľ čo som sa dívala na výhľad, ktorý pôsobil až neskutočne. Keď parfait dorazil, nesklamal. Bol sladký, svieži, fotogenický.. proste presne taký, v aký som dúfala.

Potom som sa musela vybrať späť do mesta a tentoraz som si namiesto lanovky zvolila autobus. Kým som čakala na zastávke, slnko sa schovalo za oblaky a studený vietor mi pripomenul, že je predsa len január. Autobus prišiel s malým meškaním, no o necelých desať minút som bola späť v blízkosti sakurovej ulice.

Tentoraz som sa vybrala smerom k pláži. Toto miesto je lete plné života, ale teraz bolo tiché a pokojné. Neďaleko kvitla ďalšia čerešňa a vytvárala zaujímavú kombináciu: sakury, piesok a more a v pozadí hrad Atami. Tu som odfotila jednu s mojich obľúbených fotografií z výletu - Hrad Atami v objatí ružových sakúr.

Neďaleko sa nachádzal malý obchodík s ďalšou dobrotou, ktorú mi v Atami odporúčali vyskúšať: ovocné sendviče. Viem, že tie z konbini sú už takmer legendárne, ale tieto boli trochu iné. Pripravované z čerstvého ovocia, s nadýchanou šľahačkou a mäkkým chlebom, ktorý pôsobil skôr ako dezert z cukrárne než obyčajný sendvič. Vybrala som si jahodový (neprekvapivo…). V ponuke však boli aj ďalšie príchute: mango, čokoláda s banánom či pomaranč.. skrátka niečo pre každého.

Hoci vyzeral nádherne, po sladkých raňajkách a jahodovom parfete som mala chuť na niečo… nesladké. A po vytrvalom fotení a natáčaní videí som si tiež nutne potrebovala dobiť mobil. Zapadla som teda do neďalekej rodinnej reštaurácie známej siete Jonathan’s, ktorá je mimochodom známa aj tým, že v niektorých pobočkách jedlo rozvážajú malé roboty na kolieskach s mačacími uškami. Presne tak to bolo aj tu. Pripojila som telefón do zásuvky a dopriala si krátku pauzu. Jeden z tých úplne neglamúrnych, ale o to potrebnejších cestovateľských momentov, keď musíte doplniť energiu, nabiť batérie a dať nohám (aj hladine cukru) chvíľu na zotavenie, než sa vydáte ďalej.

Potom prišiel čas vydať sa ešte raz pozdĺž sakurovej ulice, tentoraz smerom k miestnej svätyni. Vybrala som sa späť do kopca popri čerešňových stromoch, ktoré postupne mizli a nahradili ich úzke, kľukaté uličky stúpajúce stále vyššie. Po asi desiatich minútach som dorazila k svätyni Kinomija.

Svätyňa Kinomija patrí medzi najdôležitejšie duchovné miesta v Atami a podľa miestnych prináša dlhý život, dobré zdravie a ochranu. Po vstupe do areálu som sa zastavila pri hlavnej hale, hodila mojich 5 jenov do krabičky, vykonala typický ritúal - dve poklony, dvakrát zatlieskať a jedna poklona - a potom som sa vydala po úzkom chodníku lemovanom bambusmi smerom do zadnej časti svätyne..

Práve tu som našla jej najslávnejší symbol - obrovský strom, o ktorom sa hovorí, že má viac než 2 000 rokov a patrí medzi najsilnejšie energetické miesta v Atami. Podľa legendy má obchádzanie stromu prinášať dlhší život. Keď som pri ňom stála, mala som pocit, akoby sa všetko okolo mňa na chvíľu spomalilo. Vzduch bol chladnejší a sviežejší, tichý spôsobom, ktorý cítiť skôr v lese než uprostred mesta.

Vyšla som po schodoch vyššie a kúpila si matču s malým wagaši. Sadla som si na jedno z platených miest, z ktorého sa dá potichu pozorovať strom. Pri popíjaní tepléj matče som si opäť uvedomila, prečo mám Japonsko tak rada. Tieto tiché, premyslené priestory majú zvláštnu schopnosť uzemniť vás, upokojiť a pripomenúť, že niekedy stačí len byť.

Keď sa začalo stmievať, vybrala som sa späť do mesta. Na zozname odporúčaných sladkostí mi zostávala už len jedna vec – miestny puding. Atami Pudding sa pripravuje z kvalitného mlieka a podáva sa v rozkošných retro sklenených pohárikoch. Karamelový sirup je priložený v malých plastových fľaštičkách v tvare hrošíkov – maskota tejto značky. Domov som si odniesla dva: jeden klasický a jeden jahodovo-sakurový.

Ešte pred odchodom som sa naposledy zastavila na sakurovej ulici. Ja viem, už asi milióntykrát, ale jednoducho som sa jej nevedela nabažiť. Už sa zotmelo a rozkvitnuté sakurové stromy boli jemne osvetlené svetlom lámp – raz do biela, raz do ružova. Na niektorých miestach znela z reproduktorov popri ceste tradičná japonská hudba a ľudí tu bolo oveľa menej než počas dňa. Chvíľu som sa len prechádzala, tentoraz bez fotenia, a v tichu nasávala atmosféru aj svieži večerný vzduch. Keď mi už začala byť zima, pomaly som sa vybrala späť na stanicu Atami.

Šinkansen ma viezol naspäť domov do Tokia, fotoapará som mala plný záberov a tašku o niečo ťažšiu od sladkostí. Rozmýšľala som nad tým, koľko mi tento jednoduchý deň dal. Atami nebolo len o sakurách či výhľadoch na more, ale o spomalení, o znovuobjaní svojej zvedavosti a radosti z malých momentov.

Uprostred Januárovej zimy mi tento výlet pripomenul, že tie najkrajšie cesty často nevznikajú z veľkých plánov. Niekedy stačí voľný deň a chuť len tak sa túlať. 🌸

Atami in Bloom

🌸↑Fotogaléria z Atami↑🌸