Onsen, koláče a červené kravy: víkend vo Fukušime

Bol už najvyšší čas pridať si do zoznamu „navštívených“ ďalšiu prefektúru. A keďže sme s kamarátkou už poriadne dlho neboli na žiadnom babskom onsen výlete, po niekoľkých hektických pracovných týždňoch znelo víkendové vypnutie v horúcich prameňoch ako úplne dokonalý plán.

Samozrejme, typicky pre nás sme všetko začali riešiť dva dni pred odchodom. A aby toho nebolo málo, bol práve trojdňový víkend, takže väčšina ubytovaní bola buď beznádejne vypredaná, alebo cenovo úplne mimo (našej) reality. Ale s dávkou vytrvalosti (a trošky šťastia), sa nám predsa len podarilo nájsť čarovný onsen hotel ukrytý v pokojnej prírode prefektúry Fukušima.

Pre mnohých ľudí sa Fukušima spája najmä s jadrovou haváriou z marca 2011, no táto prefektúra je omnoho viac než len jedna tragická kapitola v histórii. Je rozľahlá, plná hôr, jazier, horúcich prameňov, lyžiarskych stredísk a srdečných ľudí. Ak ste o návšteve Fukušimy ešte neuvažovali, určite stojí za to. My sme tu strávili len dva dni a jednu noc, no objavili sme dosť krásy na to, aby sme sa sem chceli znova vrátiť.

Ako sme sa tam dostali

Našu cestu sme začali šinkansenom do mesta Kórijama. Väčšina miest bola síce vypredaná, ale malý tip, ktorý sa nám opakovane osvedčil: veľa ľudí ruší lístky deň pred cestou. Zas raz s trochou šťastia sa nám podarilo uloviť dve miesta vedľa seba na vlak odchádzajúci z Tokijskej stanice o 10:00.

S kávou v ruke a čoraz väčším nadšením smesedeli vo vlaku, ktorý sa a nami rútil na sever. Často si na našich výletoch po Japonsku požičiavame auto, no tentoraz sme sa rozhodli využiť výhradne verejnú dopravu. Tento blog je dôkaž, že sa mimo hlavné turistické miesta dá dostať aj bez šoférovania.

Po príchode do Kórijamy sme mali približne hodinu času, kým nám išiel ďalší, miestny vlak. Mimo hlavných miest vlaky často premávajú len raz za hodinu, prípadne ešte zriedkavejšie, takže si cestu treba trošku naplánovať.

Čas sme využili na prieskum nákupného centra hneď pri stanici a .. samozrejme sme neodolali obchodíku s koláčmi, odkiaľ sme odišli s dvomi kúskami čokoládovo-banánovej krémovej torty. Odložili sme si ich ako dezert na neskôr a už bolo úplne jasné, že sa z výletu oficiálne stáva poriadny babský trip.

Odtiaľ sme pokračovali miestnym vlakom do mesta Inawaširo, kde nás čakal ešte presun hotelovým autobusom.

Zaujímavosťou je, že Inawaširo je rodiskom Hideja Nogučiho, vedca, ktorého ste mohli nájsť na predchádzajúcej japonskej 1000-jenovej bankovke. (V roku 2024 ho nahradil Šibasaburó Kitasato, priekopník modernej japonskej medicíny.)

Noguči sa preslávil výskumom infekčných chorôb, najmä žltej zimnice, a patril medzi najvýznamnejších japonských vedcov svojej doby. Mesto je na neho dodnes veľmi hrdé a jeho meno a odkaz tu nájdete pripomenuté na viacerých miestach, od pamätníkov až po múzeum.

Stanica bola malá a tichá, takmer bez ľudí. Pôvodne sme sa chceli ísť pozrieť k známemu jazeru Inawaširo, prezývanému aj „Nebeské zrkadlo“, no veľmi rýchlo sme zistili, že taxíky tu nefungujú tak jednoducho ako v Tokiu.

Po telefonáte do taxislužby, kde nám oznámili, že zabezpečenie auta potrvá minimálne 15 minút, sme to vzdali a namiesto toho sa rozhodli pre obed v malej kaviarni neďaleko stanice. A úprimne? Vôbec sme to neľutovali

Vrelé privítanie v miestnej kaviarni

Hneď ako sme vošli dnu, privítala nás usmievavá obáčan (japonská babička), presne ten typ, ktorý vám okamžite zlepší deň. Kaviareň bola takmer plná, no našťastie boli voľné miesta pri pulte! Ako sme si tam šli sadnúť, na naše prekvapenie (a mierne rozpaky) poprosila naša obáčan pána sediaceho pri stole, aby sa presunul k pultu, a uvoľnil nám miesto. Gomennasai, ujo…! 

Pri vchode sa nachádzal irori (tradičné zapustené ohnisko) okolo ktorého sedeli miestni a veselo debatovali. Celé miesto pôsobilo neuveriteľne nostalgicky a domácky, nikto sa nikam neponáhľal a čas akoby plynul o trochu pomalšie. Objednali sme si obed - hovädzie karé raisu a napolitan cestoviny a samozrejme pivko. Obe jedlá boli výborné a pivko nám tiež skvelo padlo. Boli sme pripravené pokračovať v našom výlete.

Hotel v horách a ukrytý vodopád

Autobus to hotela prišiel presne načas a približne 20-minútová jazda nás zaviedla ešte hlbšie do hôr.

Náš hotel Bonari no Mori bol útulný onsen rjokan obklopený jesennými farbami. Pri check-ine sme si hneď všimli, že na recepcii ponúkajú požičanie farebných jukát (ľahký tradičný japonský odev/ kimono, ktoré sa nosí najmä v onsenoch a rjokanoch, alebo počas letných festivalov) za 500 jenov. Samozrejme, neodolali sme. Klasické jukaty s jednoduchým vzorom v izbe boli síce pekné, ale tieto krásne farebné boli ako stvorené na fotenie.

Naša izba bola veľká, s tatami podlahou, okrem miesta pod stolíkom a stoličkami pri veľkom okne. Z okna bol krásny výhľa na jesenne sfarbené lístie stromov. Keď sme otvorili okno, dnu sa nahrnul svieži jesenný vzduch a jemný zvuk tečúcej vody z potôčku pod oknom dodal celému priestoru pokojnú, takmer meditatívnu atmosféru. Na stole nás čakal aj malý podnos s uvítacími wagaši (japonskými sladkosťami) k čaju. Tento detail - malé uvítanie vo forme čaju a malých sladkostí v izve - mám na japonských rjokanoch veľmi rada.

Po krátkom oddychu sme sa ešte za svetla rozhodli vyraziť von a pozrieť si malý vodopád, ktorý sme si všimli na mape cestou na hotel. Prechádza tam bola úplne kľudná, prešli okolo nás možno dve či tri autá. Trošku sme blúdili, kým sme našli lesný chodníček k vodopádu, ale keď sme ho objavili, za päť minút sme stáli pri vodopáde.

Vodopád bol ukrytý v medzi stromami a nebol tu úplne nikto. Vzduch bol svieži, akoby sa schyľovalo k dažďu. Po dňoch strávených zahrabaných v kancelárskej práci v Tokiu, bola táto malá oáza obklopená prírodou presne to, čo sme potrebovali. Chvíľu sme nasávali atmosféru, skúšali, aká je voda v potoku studená, fotili a zhlboka sa nadýchali čerstvého vzduchu.

Bolo tu naozaj nádherne, ale… úplne zabudnúť na značku „Pozor na medvede“, okolo ktorej sme prešli cestou sem, sa jednoducho nedalo. Zhodli sme sa, že bude rozumnejšie vyraziť späť ešte predtým, než sa začne stmievať.

Počas prechádzky sme minuli aj malú šintoistickú svätyňu. Práve takéto miesta, kde sa svätyňa z ničoho nič objaví uprostred ničoho, sú jedným z mnohých dôvodov, prečo milujem objavovanie Japonska. Okolo svätýň je vždy zvláštne ticho - akoby sa každú chvíľu mohol začať odvíjať nejaký magický príbeh.

Vstup označovala kamenná torii brána a za ňou pokračovali menšie červené brány lemujúce kamenné schodisko, ktoré mizlo v tmavom lese.

Odvahu vyjsť hore do tej tmy sme však akosi nenašli. Lebo povedzme si úprimne, nikdy nevieš, či je to začiatok magického dobrodružstva, alebo úvodná scéna hororového filmu. A pri počte tohtoročných stretnutí s medveďmi v Japonsku sme rozhodne nemali chuť riskovať.

Keď to teraz píšem, cítim sa trochu ako strašpytel… ale čo už, radšej vystrašená a živá než hrdinská a zjedená. Večer plný chutí a horúcich prameňov

Keď sme sa vrátili späť do hotela, blížil sa už čas večere. Zamierili sme do jedálne, kde nás čakal pripravený stôl plný farebných malých chodov. Niektoré známe, iné záhadné, no všetky boli nabité chuťou.

Hlavným chodom bolo malé šabu-šabu - štýl prípravy jedla, pri ktorom sa tenké plátky hovädzieho mäsa krátko ponárajú do vriaceho vývaru a následne namáčajú do omáčky. Ryža sa podávala v malom hlinenom hrnci v štýle kamameši, so zázvorom a hubami. Obsluha nám vysvetlila, že bude hotová v momente, keď dohorí sviečka pod hrncom. Všetko chutilo absolútne fantasticky. A samozrejme, k takej večeri nemohlo chýbať ani pivko. 

Keď sme sa vrátili do izby, futony už boli rozložené - ďalšia z mojich obľúbených rjokan tradícií. Aj keď… úprimne, spomenula som si na časy, keď som pracovala v rjokane a bola som vždy nesmierne vďačná, keď hostia povedali, že si ich rozložia sami a ja som to nemusela robiť 😅.

Po krátkej pauze sme sa prezliekli do našich farebných jukát a zamierili do rotenburo - vonkajšieho onsenu. Voda mala úplne ideálnu teplotu, nie príliš horúca, takže sa v nej dalo vydržať dlho. Relaxovanie v horúcom onsene, svieži vonkajší vzduch a dobrá spoločnosť. Áno, takto by mohol vyzerať každý deň.

A samozrejme, žiadna návšteva onsenu sa nezaobíde bez povinného rituálu po kúpaní: ochutené mlieko. Ja som si dala jahodové, kamarátka kávové. Absolútna dokonalosť.

Aj keď sme boli po večeri ešte stále úplne plné, náš betsubara (ldruhý žalúdok na dezert) bol, samozrejme, pripravený. Vychutnali sme si naše čokoládovo-banánové koláčiky, dlho do noci klebetili a nakoniec zaspali v mäkkých futonoch, snívajúc o svete, v ktorom by sme toto robili každý deň. Deň 2 - Kaviareň, chrám, kaviareň, výhľady Vstala sme skoro, aby som si ešte stihli dopriať pokojné ranné kúpanie v onsene. Počas noci sa kúpele pre ženy a mužov vymenili, ako to často býva v rjokanoch. To znamená, že máte možnosť vyskúšať zase iný kúpeľ. V našom hoteli bol tento druhý onsen síce o niečo menší, no rovnako príjemný a relaxačný. Dokonalý začiatok dňa.

Raňajky sa podávali formou bufetu, čo znamenalo jediné: ochutnať z každého rožka trochu. Od grilovanej ryby a miso polievky až po nadýchanú praženicu a chlieb s džemom - na naše tácky sme si naložili všetky možné chute.

Po návrate do izby prišiel na rad mini fotoshooting v jukatách, s krásnymi žltými jesennými listami v pozadí. O pár desiatok fotiek neskôr sme sa zbalili, rozlúčili sa s našou útulnou tatami izbou a nasadli na shuttle autobus späť na stanicu Inawaširo. TARO CAFÉ - skrytý poklad pri jazere

Z Inawašira sa nám ešte nechcelo odísť. Ostávalo jedno miesto, ktoré sme jednoducho museli navštíviť – kaviareň, ktorú sme predošlý deň nestihli. Našli sme miestny autobus, ktorý nás vysadil neďaleko, a potom sme sa asi 10 minút prešli pešo, až sme konečne zbadali TARO CAFÉ – presne v momente, keď sa chystali otvoriť!

Pred vchodom nikto nečakal, no na parkovisku už stálo niekoľko áut. Keď sme dorazili k dverám, personál práve v tej chvíli vyšiel von a kaviareň otvoril – dokonalé načasovanie. Aj keď sme mali trochu výčitky svedomia voči tým, ktorí čakali v autách, miest na sedenie bolo viac než dosť.

Ja som si objednala jablkový koláč a horúce latte, kamarátka si vybrala cheesecake a ľadové latte. Usadili sme sa na terase s výhľadom na pokojné pole a jazero, ktoré sa v diaľke jemne ligotalo.

Čerešnička na torte? Čašník vyzeral, akoby priamo vyšiel zo šódžo mangy. Štýlový, zdvorilý a s takými dokonalými maniermi, že by sa pokojne nestratil ani v butler kaviarni.

Po dávke kofeínu sme sa vybrali dole k jazeru a keďže autobusy jazdili len sporadicky, rozhodli sme sa prejsť asi 25 minút pešo späť na stanicu. Rozhovor plynul úplne prirodzene, ako vždy. Bavili sme sa o práci, živote, vzťahoch… a stále ma udivuje, že nám nikdy nedôjdu témy.

Jednou z vecí, nad ktorými sme sa zamýšľali, bolo, aké by asi bolo žiť a pracovať na japonskom vidieku. Určite by to musela byť krásna skúsenosť - spoznať miestnych ľudí, nahliadnuť hlbšie do kultúry, možno sa zapojiť do miestnych tradícií. Na druhej strane si viem predstaviť, že by to mohlo byť aj dosť osamelé, najmä ak by ste tam nemali blízkych priateľov. Určite by to bola skúsenosť na celý život, len nie úplne pre každého.

Aizu-Wakamatsu - Mesto samurajov a červených kráv

Zo stanice Inawaširo sme nastúpili na vlak smer Aizu-Wakamacu, ktorý bol našou hlavnou zastávkou dňa. Známe bohatou históriou a príbehmi o samurajoch, pekne zachovaným hradom a tradíciami.

Hneď po príchode nás pred stanicou privítal roztomilý červený turistický autobus. Jeho dizajn je inšpirovaný akabekom – ikonickou červenou kravkou, ktorá je jedným zo symbolov prefektúry Fukušima.

Akabeko je červená kravka, o ktorej sa verí, že chráni pred chorobami. Podľa legendy pomáhala táto kravka pri stavbe chrámu Enzó-dži. Ostatné zvieratá sa rýchlo unavili, no ona pracovala neúnavne až do konca – preto sa stala symbolom vytrvalosti a sily.

Ale späť k nášmu výletu. Po asi 10-minútovej jazde autobusom sme vystúpili na úpätí kopca, ktorý vedie k chrámu Sazaedó. Cesta hore bola

lemovaná malými obchodíkmi so suvenírmi a miestnymi dobrotami.

Neváhali sme a vyskúšali awa-mandžú - tradičný parený koláčik, do ktorého cesta sa pridáva awa (proso). Vďaka tomu má jemne zlatistú farbu a ľahko orieškovú chuť. Vo vnútri sa skrýva sladká pasta z červených fazúľ a v regióne Tóhoku je považovaný za nostalgickú klasiku.

Po takomto posilní a v dobrej nálade sme sa chystali vyraziť dlhým schodiskom ku chrámu, keď sme si všimli niečo zaujímavé. Hneď vedľa schodov viedol až hore.. eskalátor!

Z reproduktora sa ozývalo veselé hlásenie, ktoré upozorňovalo, že schody sú veľmi strmé, a odporúčajú návštevníkom zvoliť jednoduchšiu cestu. Za 250 jenov sme sa teda nechali pohodlne vyviezť pohyblivým chodníkom, zatiaľ čo sme sledovali ostatných, ako hrdinsky zdolávajú schody pod nami.

Chrám Sazaedō – špirála do nebies

Po chvíli blúdenia okolím sme sa konečne dostali k Sazaedō. Chrám bol postavený v roku 1796 a oficiálne nesie názov Entsúsansókaku. Jeho unikátna dvojitá špirálová konštrukcia umožňuje návštevníkom stúpať nahor a schádzať späť dolu bez toho, aby sa navzájom stretli – a zároveň symbolizuje budhistickú cestu k osvieteniu.

Drevená stavba sa jemne vinie smerom nahor, bez jediného schodu, je to len plynulá, točiaca sa rampa vedúca až na vrchol. Ani sme sa nenazdali a už sme boli hore… a vzápätí sa opäť špirálovito vracali späť dolu. Všetko to prebehlo oveľa rýchlejšie, než sme čakali. Pred nami aj za nami boli ďalší návštevníci, takže veľa priestoru na zastavenie a nasávanie čara vlastne ani nebolo. Ale zvonku vyzerala stavba tiež krásne a aj keď tu určite nebolo prázdno, preľudnené to tu určite nebolo.

Keď sme mali prehliadku hotovú, zastavili sme sa ešte v malej kaviarni hneď vedľa chrámu. Prekvapivo tam bolo úplné ticho a celý podnik mala na starosti len jedna mladá slečna.

Objednali sme si kávu a „polovičnú vafľu“ a usadili sa k oknu. Kaviareň ponúkala krásny výhľad na mesto rozprestierajúce sa pod nami a vonku mala aj terasu, ktorá musí byť za teplejšieho počasia úplne ideálna. Keďže však ešte bolo chladno, ostali sme sedieť pri okne.

S takýmto výhľadom by som vedela stráviť celé popoludnie písaním alebo čítaním – len tak si vychutnávať mesto a hory pred očami

Vafle boli… povedzme si úprimne, pravdepodobne len ohriate v mikrovlnke. Ale čo im chýbalo na kulinárskej úrovni, to bohato doháňali atmosférou. Navyše tam mali zásuvky, čo bolo presne to, čo sme potrebovali – dobiť telefóny pred ďalším pokračovaním výletu. Takže odpustené 😄

Vrátili sme sa potom naspať k obchodíkom pod kopsom a dali si ešte dali syrovo-slaninové kušikacu (vyprážané špízy). Áno, áno, znie to extrémne nezdravo aj pravdepodobne bolo, ale na našu obhajobu obed sme nemali a po všetkých tých sladkostiach sme nutne potrebovali niečo.. nie sladké.

Zavolali sme si taxík, ktorý nás odviezol do centra mesta. Vysadil priamo pred "Múzeom nostalgie éry Šówa". Privítal nás milý personál a hneď nám vysvetlil, že dve poschodia sú zaplnené retro predmetmi z 50. až 70. rokov. Staré telefóny, elektronika, plagáty, pouličné značky… ako keby sme sa preniesli v času do minulosti.

Začalo sa stmievať a na oblohe sa pomaly zbierali mraky. Vyrazili sme sa teda hľadať ničo fajné a teplé na večeru. V meste ľudí veľa nebolo, a na našej misii za dobrým jedlom sme prechádzali malými uličkami, v plnej dôvere, že google maps nás privedie na správne miesto.

Prvý podnik, ktorý sme mali vyhliadnutý bol zrovna dnes zatvorený, druhý plne rezervovaný a v treťom bola úplná tma, bez jediného náznaku, že by vôbec ešte existoval. Začali sme si klásť vážnu otázku: "Odídeme dnes z Aizu bez večere?"

Práve vo chvíli, keď sme sa začali trochu báť, sme narazili na malú miestnu izakaju, ktorá bola otvorená a pôsobila príjemne.

Vo vnútri stál za pultom majiteľ, ktorý sa veselo rozprával s niekoľkými miestnymi sediacimi priamo pred ním. Spoločnosť mu robila aj jeho hanblivá 12-ročná dcéra, o ktorej nám majiteľ hrdo oznámil, že hovorí po anglicky. Neustále ju povzbudzoval, aby sa s nami porozprávala, a ona sa samozrejme hanbila.

Hoci my sme predvádzali naši plynulú japončinu, jeho nadšenie pre angličtinu neochabovalo. Po množstve povzbudzovania sa nám dcéra predsa len prihovorila. Dozvedeli sme sa, že hrá v školskej kapele a že sa jej páčil film K-pop Demon Hunters. Bol to presne ten typ malého, neplánovaného momentu, ktorý robí výlet výletom.

Ich otóši (malý predkrm, ktorý v izakaji často dostanete hneď po usadení) pôsobil skôr ako plnohodnotné jedlo. Bola to zmes na grilovanie: zelenina, sépia, malé rybičky, mini párky a tofu, ktoré sme si pripravili priamo pri stole. Alebo teda na stole? Keďze gril bol priamo v jeho strede. Objednali sme si ešte pár ďalších jedál, samozrejme pivko a užili si posledné chvíle vo Fukušime.

Nakoniec sme sa vybrali späť na stanicu, nasadli na vlak do Kórijamy a odtiaľ na šinkansen späť do Tokia. Unavené ale šťastné a plné spomienok sme sa vrátili domov a už sa tešili na ďalší výlet!

→Fotogaléria z toho výletu ←