Jesenné dobrodružstvo v srdci Japonska: Gifu
- Janka
- Feb 11
- 6 min read
Začiatok tohto príbehu je vlastne celkom vtipný. Kamarátka zo Slovenska plánovala prísť do Japonska a my sme už dávno túžili po spoločnom dievčenskom výlete. Nebolo až tak dôležité, kam pôjdeme, hlavné bolo, že objavíme niečo nové spolu. A úprimne, každá z 47 prefektúr Japonska ponúka niečo krásne a jedinečné.
Ako sme teda vybrali cieľ cesty? Nuž… hodili by sme kockou, ale keďže 6 čisiel by nestačilo, použili sme generátor náhodných čísel. A šťastné číslo 21 nás zaviedlo do.. prefektúry Gifu!
Gifu som už kedysi navštívila, ale bolo to len na skok. Tentoraz nás čakal poriadny výlet, keďže tu strávime tri dni a dve noci.
Ubytovanie sme mali rezervované, no inak sme si program nechali voľný. Teda až na jednu výnimku: lampiónový festival v meste Mino, ktorý bol hlavným bodom nášho plánu.
Z Tokia sme sa vybrali šinkansenom do Nagoje a odtiaľ pokračovali miestnym vlakom do Gifu, kde sme si požičali auto. Počas tohto výletu som bola jediná šoférka – čo mi vôbec neprekážalo. Šoférovanie mám totiž rada. Aj keď musím priznať, že úzke japonské cesty vedia byť občas trochu adrenalínový zážitok.
A ešte jedna vec – parkovanie nie je úplne moja silná stránka. Našťastie sa však v Japonsku často nájdu tí najmilší pracovníci parkovísk, ktorí vám ochotne pomôžu… ale o tom až neskôr.
Mesto Mino je známe svojou tradičnou výrobou papiera, ktorej história siaha viac než 1 300 rokov do minulosti. Práve tu vznikol slávny mino waši – ručne vyrábaný papier, ktorý je taký kvalitný, že bol zapísaný aj na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Používal sa nielen na písanie, ale aj na posuvné dvere, lampióny či umelecké diela.
Historická časť mesta si dodnes zachovala svoju atmosféru. Uličky lemujú drevené domy, ktoré trochu pripomínajú Kjóto, no majú širšie priečelia smerom do ulice. To nebolo náhodné – práve šírka domu bola kedysi znakom bohatstva miestnych obchodníkov, ktorým sa vďaka obchodu s papierom mimoriadne darilo.
Na mnohých budovách si môžete všimnúť aj tzv. udacu – vyvýšené steny medzi domami, ktoré mali zabrániť šíreniu požiarov. V období, keď boli mestá prevažne drevené, to bola zásadná vec!
Mino tak nepôsobí len ako pekné historické mestečko. Je to miesto, kde sa minulosť neschováva v múzeu, ale doslova stojí okolo vás v podobe domov, detailov a tradícií, ktoré tu prežili stáročia.
Po príchode do Mina sme mali ešte trochu času pred check-inom, tak sme sa zastavili v miestnej kaviarni s názvom Mam’s – útulnej pekárni so záhradnou terasou.
Matcha latte, kúsok čokoládového pečiva, ktoré pripomínalo konár stromu?, a pokojná atmosféra… výborný začiatok výletu.
Po tejto malej pauze sme sa vybrali na prechádzku mestom. Na uliciach sme si všimli pripravené plastové boxy na lampióny, no samotné lampióny nikde... hmm. V tom sme si všimli plagát festivalu a zistili sme, že lampiónový festival sa začína… až zajtra.
Zrazu dávalo zmysel, prečo bolo ubytovanie ešte dostupné, aj keď sme ho rezervovali na posledný chvíľu. No nič, neoplatí sa plakať nad rozliatym mliekom a rozdli sa aj tak si užiť výlet naplno. Našťastie má Mino malé múzeum venované práve tomuto lampiónovému festivalu. Sú tu vystavené nádherné kúsky z minulých rokov spolu s fotkami a príbehom festivalu. Taká malá ochutnávka toho, čo by nás čakalo, keby sme prišli o deň neskôr.
Naše ubytovanie, Nipponia Mino, bolo úplne senzačné. Bol to krásne zrekonštruovaný tradičný japonský dom. A bol obrovský - dve poschodia a päť tatami izieb. Na prízemí sa nachádzala útulná obývacia časť s nízkym stolíkom a výhľadom do malej kamennej záhradky. V kúpeľňi nás čakala voňavá cédrová vaňa. Ak máte niekedy možnosť prespať v tradičnom japonskom dome, určite to urobte!Je to jedinečná skúsenosť vďaka ktorej sa ponoríte to tradičnej japonskej atmosféry.
Pred večerou sme sa ešte vybrali na prechádzku a vyšlapali na kopec za mestom. Západ slnka bol nádherný, aj keď návrat dole po tme bol trochu strašidelný.. našťastie sme boli tri a spolu sme to zvládli.
Na upokojenie po tejto „expedícii“ sme sa zastavili v River Port Brewery, skrytom poklade medzi obytnými domami. Po vstupe sme prešli úzkou chodbou, malou záhradkou a nakoniec ešte jednou chodbou. Ich miestne pivo bolo výborné a presne to, čo sme po dlhom dni potrebovali!
Po pivku prišiel čas na večeru a v centre mesta sme objavili príjemnú izakayu, ktorá sa špecializovala na vyprážané špízy – kušikacu. Všetko chutilo výborne, no absolútnou hviezdou večera prekvapivo nebolo nič vyprážané, ale… zemiakový šalát s údeným syrom.
V momente, keď sme ho ochutnali, sme na seba len neveriacky pozreli. Ako môže byť obyčajný zemiakový šalát takýto dobrý?!
Chutil nám tak veľmi, že nám to nedalo a museli sme sa opýtať, či sa v ňom neskrýva nejaká tajná ingrediencia. Odpovedať nám prišiel samotný šéfkuchár, ktorý vyšiel z kuchyne a začal sa s nami priateľsky rozprávať. A tu prišlo ďalšie prekvapenie, keď sme zistili, že práve on bude pripravovať raňajky aj pre naše ubytovanie v Nipponii. S úsmevom nám sľúbil, že sa postará o to, aby legendárny zemiakový šalát na raňajkách určite nechýbal.
Na druhý deň ráno som vstala skoro, aby som si ešte užila pokojné, prázdne uličky mesta. Októbrový vzduch bol svieži a všade bolo ticho. Presne ten typ rána, kedy chcete doslova nasávať atmosféru tohto miesta, prechádzať sa a zhlboka dýchať.
Raňajky v Nipponii boli úplne úžastné. Niekoľko malých chodov, miso polievka, teplá ryža… a samozrejme, aj ten zemiakový šalát. A áno, chutil rovnako dobre ako včera. Ešte sme si chvíľu užili pokoj v Nipponii a potom sme vyrazili do ulíc mestečka. Ľudí postupne pribúdalo a mesto sa pomaly prebúdzalo k životu. Nazreli sme do niekoľkých miestnych obchodíkov so suvenírmi a zastavili sa na rannú kávičku v kaviarni s teráskou. Potom, ako sme si mesto dochuti užili, sme vyrazili na cestu a pokračovali v objavovanú prefektúry Gifu.
Našou prvou zastávkou bol pokojný vodopád Iwatomisan Fudó Mjóó. Od parkoviska to bola len približne desaťminútová prechádzka a hneď ako sme dorazili, mali sme pocit, že sme sa ocitli v úplne inom svete. Ticho, šum padajúcej vody a takmer nikto naokolo.
Kamenná torii brána stojaca pred vodopádom naznačovala, že toto miesto má v sebe niečo viac než len prírodnú krásu, akoby sa tu spájal svet prírody s niečím duchovným.
Potom sme sa presunuli k ďašiemu miestu, ktoré ako keby nebolo ani skutočné - slávnemu Monetovmu jazierku. Krištáľovo čistá voda, farebné kapry a odraz oblohy na hladine vytvárali ilúziu, že ryby plávajú priamo v nebi.
Ľudí tu bolo o niečo viac, no stretli sme aj milého miestneho pána, ktorý nám ochotne porozprával o jazierku. Spomenul, že sem chodí pravidelne – len tak sa rozprávať s návštevníkmi a podeliť sa o zaujímavosti o tomto mieste.
Aj keď bolo zamračené, jazierko bolo nesmierne fotogenické. Spravili sme pár záberov, no keďže sa obloha začala čoraz viac zaťahovať, pomaly sme sa vybrali smerom k nášmu ubytovaniu na túto noc.
Kým sme dorazili do nášho ubytovania na druhú noc - rjokanu Sumireso - oblohu už úplne zatiahli dažďové mraky a začinalo poprchávať. Hotel mal síce svoje roky, no o to viac čara. Naša izba bola priestranná, s dvomi tatami miestnosťami a tradičnným interiérom.
Večeru sme si vychutnali vo veľkej jedálni, kde sme si uvedomili, že okrem nás tu je dnes len jedna malá skupinka hostí. Takto nejako vyzerá cestovanie mimo sezóny… ticho, priestor a pocit, že máte miesto takmer len pre seba. Veľmi odporúčam.
Po večeri sme sa vrátili do izby, otvorili si pivká, ktoré sme si kúpili cestou sem, a ešte chvíľu sa rozprávali. Vonku jemne pršalo a my sme dúfali, že do rána sa počasie trochu umúdri.
No.. neumútrilo sa a ráno sme sa zobudili do vytrvalého dažďa. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali na našu poslednú zastávku: Širakawagó.
Širakawagó je známe svojimi tradičnými domami so strmými, hrubými slamenými strechami v štýle gaššō-zukuri. Názov vznikol podľa tvaru strechy, ktorý pripomína ruky zopnuté v modlitbe, čo sa po japonsky povie gaššó. Tieto strechy si vyžadujú každoročnú starostlivú údržbu, na ktorej sa podieľa celá komunita. Je to krásny príklad toho, ako si miestni spoločne chránia svoje dedičstvo.
Dedinka je najčarovnejšia v zime, keď strechy pokryje vrstva snehu a z okienok domov večer presvitá teplé svetlo. Vtedy pôsobí ako vystrihnutá z rozprávky. Aj v daždi však mala svoje čaro. Trochu tiché, trochu nostalgické, no o to autentickejšie.
Stále jemne mrholilo. Po návšteve vyhliadky, z ktorej sme si pozreli dedinku z výšky, sme sa rozhodli preskúmať ju aj zblízka. Parkovisko bolo takmer plné, no s pomocou milého pracovníka sa mi podarilo nacúvať do úzkeho miesta medzi dvoma autami. Keď som konečne vyrovnala volant a zaparkovala, na jeho tvári bolo vidno úprimnú hrdosť - neviem, či na mňa alebo na seba :D
Dážď pomaly slabol, a tak sme sa rozhodli ešte chvíľu počkať a zohriať sa v Kyoshu Café, útulnej kaviarni s výhľadom na ryžové políčko. Interiér bol ladený do rustikálneho štýlu, plný dreva a teplých tónov. Veľké panoramatické okná pôsobili ako obrovský živý obraz. Krajina za nimi sa menila s počasím a ročnými obdobiami. Aj v daždi mala svoje čaro. Objednali sme si baumkuchen a horúcu kávu – kombináciu, ktorá v takomto počasí chutí ešte lepšie.
Potom sme sa už len tak pomaly túlali Širakawagom. Fotili jeho uličky, prírodu naokolo a samozrejme ikonické drevené domy. Zastavili sme sa aj pri slávnych „trojičkách“ – troch tradičných domoch stojacich vedľa seba, jednom z najfotografovanejších miest v dedine.
Obklopené zeleňou a historickými domami, ktoré pôsobili, akoby sa ich moderný svet ani nedotkol, sme si vychutnávali posledné chvíle nášho výletu do Gifu. Domov sa nám úprimne vôbec nechcelo, no realita sa neúprosne hlásila o slovo.
A tak sme sa ešte naposledy obzreli, zhlboka nadýchli a pomaly sa vydali späť domov – s pocitom, že tento výlet bol presne taký, aký mal byť.
Comments