Japonské Alpy: Kamikóči, výstup na sopku Jake a oddych v onsene (Nagano)
- Janka
- 4 days ago
- 8 min read
Ako dieťa z Liptova som vyrastala obklopená horami a turistikou. Keď som bola menšia, nevedela som to až tak oceniť (a nechápala, prečo musíme „kráčať v lese… a ešte aj do kopca“) Ale čím som bola staršia, tým viac som si hory zamilovala. Dnes turistiku úplne milujem.
V Japonsku nemám veľa „hiking buddies“, takže som bola naozaj nadšená, keď za mnou prišla moja dobrá kamarátka Daida. Spoločne sme boli na niekoľko túrach v Tatrách, ale tentokrát sme si naplánovali 5-dňový hiking trip v Nagane.
Nagano je jedna z mojich najobľúbenejších prefektúr. Možno preto, že mi jeho príroda pripomína domov. A úprime, kam inam ísť na poriadnu turistiku než do nádherných Japonských Severnych Álp?
Deň 1 - Príroda a zen v onsene
Ako vždy, aj tentokrát som svoj výlet začala šprintom na stanicu, aby som stihla vlak. S veľkým batohom na chrbte a menším vpredu to bolo o niečo náročnejšie než zvyčajne.
Večer predtým som pracovala do noci ale ešte som potrebovala poposielať pár mailov, aby som sa konečne mohla „odhlásiť“ na dovolenku.
Na Tokijskú stanicu som dorazila tak akurát, aby som si kúpila lístok na šinkansen do Nagana. Vlak odchádzal o 5 minút, presne dosť času na to, aby som si stihla kúpiť pitie z automatu a presunúť sa na nástupište.
Rezerváciu som si nerobila vopred, keďže bol stred týždňa a miest bolo našťastie dosť.
Chcela som sa odmeniť za bravúrne zvládnutý ranný šprint, takže som si kúpila lístok do Green Car - tej tršku viac ✨fancy✨ časti vlaku. Sedadlo bolo priestranné, čisté, s vlastným stolíkom a zásuvkou, presne to, čo som potrebovala.
Z Tokijskej stanice je to asi hodinu a dvadsať minút do Nagana. Výhľady z vlaku sú naozaj krásne - scenéria sa postupne mení zo sivej tokijskej zástavby na ryžové polia a vidiek, až nakoniec na svieže zelené hory.
Keď som vystúpila na stanici v Nagane, vzduch bol svieži a ja som už cítila, ako vo mne rastie nadšenie z dobrodružstva, ktoré nás čaká.
Na stanici sme sa radostne zvítali a mohli sme vyraziť!
Našou prvou úlohou bolo vyzdvihnúť si prenajaté auto v pobočke Nippon Rental Car, asi 10 minút od stanice. Personál nás milo privítal a po krátkom úvode nás zaviedli k nášmu autu.
Chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, ako funguje navigácia, ale po pár minútach sme už boli na ceste. Naša prvá destinácia bolo miesto, ktoré som mala na svojom "chem ísť" zozname už veľmi dlho: Kamikóči.
Kamikóči (上高地) je horské údolie ukryté v pohorí Hida. Najznámejšie je vďaka nádhernej rieke, ikonickému červenému mostu Kappa, ktorý ju pretína, a majestátnym horským štítom v pozadí, ideálne ešte s jemnou vrstvou snehu. Je to perfektné miesto na jednodňový výlet, ale zároveň aj skvelý východiskový bod na túry do okolitých hôr.
Príroda v tejto oblasti je prísne chránená, takže sa sem nedá dostať autom. Dá sa ísť iba autobusom - takže sme nechali naše auto na určenom parkovisku (700 jenov na deň) a prestúpili na autobus.
Do Kamikóči sme dorazili okolo obeda a ešte pred tým, než sme sa vydali na prechádzku, sme si kúpili sme si niečo malé pod zub, vrátane wasabi kroketky (na fotke), ktorá bola prekvapivo výborná a vôbec nie pálivá.
Aj keď bol pracovný deň a ešte nebola hlavná turistická sezóna, ľudí tu bolo celkom dosť. Chcelo sme si na chvíľku sadnúť, ale všetky lavičky a stoly boli obsadené. Oslovilli sme jednu staršiu pani Japonku, ktorá sedela sama, či by sme si k nej mohli prisadnúť.
S úsmevom nás prijala, a veselo sa s nami dala do reči. Dozvedeli sme sa, že žije v Kjóte, do Nagana chodí každý rok „na reset“ a zo svojich ciest vždy posiela pohľadnice kamarátkam.
Bol to naozaj milý rozhovor, ale po chvíli sme sa museli vydať ďalej. Vymenili sme si adresy… a o pár týždňov mi prišiel krásny ručne písaný list. A tak sme sa stali pen pals.
Vydali sme sa po najznámejšej trase v Kamikóči po turistickom chodník, ktorý vedie popri rieke medzi mostom Kappa a jazierkom Mjódžin (cca 2,5 hodiny tam aj späť).
Zároveň to bola dobrá príležitosť „rozchodiť“ nové turistické topánky, ktoré som si kúpila len pár dní pred výletom.
Počas prechádzky sa terén prirodzene mení, chvíľu idete po lesnej cestičke, potom po štrku, prejdete cez drevené mostíky a občas aj po kúsku asfaltu. Sprevádzajú vás výhľady na okolité hory a úplne priezračnú rieku, ktorá sa miestami rozdeľuje na menšie ramienka.
A keďže väčšina trasy vedie cez les, ktorý ponúka príjemný tieň, je to veľmi fajn prechádzka aj v lete
Cestou sme natrafili aj na opice, ktoré vôbec netrápilo, že okolo nich prechádza množstvo turistov a všetci si ich fotia. Pôsobili úplne zvyknuto na ľudí, ale aj tak si treba dať pozor - nepribližovať sa príliš a určite sa im nepozerať priamo do očí!
Vrátili sme sa späť k mostu, pri ktorom sme našu prechádzku začali, sadli si a chvíľu sa len rozprávali a užívali si príjemnú atmosféru, ľudí okolo nás postupne ubúdalo. Keďže sme sa dlho nevideli, naozaj sme si mali čo povedať. A úprimne si neviem predstaviť lepšie miesto na takýto „catch up“ než sedieť uprostred prírody, s čerstvým horským vzduchom a výhľadom na štíty, za ktoré sa pomaly schováva slnko.
Keď sme mali pocit, že je čas sa presunúť, nastúpili sme na predposledný autobus z Kamikóči na parkovisko a odtiaľ sme sa vybrali autom do nášho hotela na noc - Hotakaso Jamano Hotel.
Bol to starší hotel schovaný v horskej dedinke Hotakaso, s krásnym výhľadom na okolité hory. Hotel to bol vskutku… zaujímavý.
Bolo tu veľmi veľa rôznych vecí, ktoré by ste v hoteli nečakali. Už pri vstupe nás vítala socha Astro Boya v nadživotnej veľkosti. Kúsok od vnútorného ašiju (onsenu na nohy) sa nachádzala telefónna búdka a určite ešte kopec ďalších zaujímavostí, ktoré sme nestihli objaviť.
Hlavným highlightom bolo jednoznačne rotenburo, teda vonkajší onsen.
A dostať sa k nemu bol malý zážitok sám o sebe. Museli sme vyjsť z hotela, prejsť cez cestu a následne sa zviezť malým „výťahom-lanovkou“ do údolia k rieke. Už len toto pôsobilo ako začiatok nejakej malej dobrodružnej misie.
Dole sa nachádzalo niekoľko vonkajších onsenov, niektoré si dokonca môžete rezervovať súkromne, takže ak chcete ísť spolu s partnerom, rodinou alebo máte tetovania, nie je to žiadny problém. Bol tam aj zmiešaný onsen, na ktorý nám pri check-ine dali niečo ako plavky, ale dnes sme sa do neho neodvážili. Vo večenom onsene sme mali šťastie a boli sme tam úplne samy.
Horúca voda, okolo vás chladný horský vzduch, para jemne stúpajúca z hladiny a tlmené svetlo lampášov… úplný zen. Keď Daida povedala: „Na toto by som si vedela zvyknúť“, nemohla som než súhlasiť.
Deň 2 - Výstup na činnú sopku
Druhý deň ráno som si privstala a išla si onsen užiť ešte raz. Za denného svetla vyzeral úplne nádherne. Rovnaké miesto, ale úplne iná atmosféra. Bol krásny deň a pred nami ďalší výlet.
V hotelovej reštaurácii nás čakali skvelé japonské raňajky. Ako to už býva, nechýbala ryža a množstvo malých príloh, pri ktorých sme si úprimne neboli vždy isté, čo presne jeme. Ale zjedli sme všetko, lebo dnes sme energiu sme rozhodne potrebovali.
Dnešný plán je výstup na horu Jake (焼岳). Tento 2 444 metrov vysoký vrch sme obdivovali už včera z Kamikóči, odkiaľ pôsobil majestátne… a trochu aj desivo. Teraz bol čas vyraziť na 5–6 hodinový hike a pozrieť sa na Kamikóči zhora.
Nie je to ale len tak hocijaká hora - je to aktívna sopka. Dokonca jediná aktívna sopka v Japonských Severnych Alpách. Pamätáte si jazierka v Kamikóči, ktoré som spomínala? Jedno z nich vzniklo práve po erupcii tejto hory v roku 1915.
Takže ak sa sem vyberiete, určite buďte opatrní a vždy si skontrolujte aktuálne informácie pred výstupom!
Prvou výzvou bolo dostať sa na začiatok trasy. Zistili sme, že existuje viacero miest, odkiaľ sa dá výstup začať, ale „Route 185“. Vybrali sme s teda autom cez miestne, úzke kľukaté cesty ku bodu na mape… až kým sme nenarazili na tabuľu „ROAD CLOSED“ 😄
Našťastie sme si cestou všimli aj iný bod, z ktorého sa tento výstup dal začať, takže sme sa kúsok vrátili, zaparkovali auto a mohli konečne vyraziť. Počasie nám prialo - bolo zamračené, len mierny vietor a nie príliš teplo. Ideálne podmienky na turistiku.
Prvé minúty boli veľmi príjemné, išli sme peknou lesnou cestičkou, užívali si prírodu, rozprávali sa o všetkom možnom… a potom to začalo. Chodník bol čoraz strmší a posledných pár sto metrov sme už doslova liezli po kameňoch a lapali po dychu.
Turistické značenie bolo našťastie veľmi jednoduché - veľké biele „O“ znamenalo správnu cestu a „X“ tú nesprávnu.
Cestou hore sme stretli len jeden starší pár, ale na vrchole už bolo o niečo viac ľudí - nemecký pár, dvaja Američania, dievča z Holandska a tri Japonky, ktoré si tam hore pokojne varili rámen na malom plynovom variči. Rámen na vrchu sopky.. určite chutí výborne.
Výhľady z vrcholu boli naozaj neskutočné - najmä pohľad na Kamikóči z úplne iného uhla než deň predtým. Zhora to vyzeralo ako zelená oáza uprostred ostrých horských štítov.
Jediné, čo trochu narúšalo tú pokojnosť (alebo ju možno robilo ešte zaujímavejšou?), bol silný sírový zápach.. predsa len, sme na aktívnej sopke. Z niektorých miest v skalách unikal dym a para a okolie otvorov bolo sfarbené do žlta od síry.
Hora bola o niečo „živšia“, než sme čakali, takže sme sa na vrchole nezdržali príliš dlho. Po krátkej pauze sme sa radšej vybrali naspäť.
A úprimne, bolo to asi správne rozhodnutie, pretože len pár dní po našom výlete bola trasa dočasne uzavretá kvôli zvýšenej sopečnej aktivite.
Cesta dole bola, ako to už často býva, jednoduchšia než výstup, aj keď sme si museli dávať pozor, keďže niektoré kamene boli dosť uvoľnené. Aj keď si to vyžadovalo viac pozornosti, fyzicky to bolo oveľa menej náročné a keďže sme už nemuseli lapať po dychu, mohli sme sa rozprávať celú cestu.
Je zaujímavé, ako s niektorými ľuďmi neprehovoríte roky… a keď sa znova stretnete, je to, akoby sa vôbec nič nezmenilo.
Na konci trasy nás čakala ešte jedna zaujímavosť- starý, hrdzavý vrak auta, ktorý tam očividne stojí už pekných pár rokov. Zaujímalo by ma, aký príbeh sa za ním skrýva.
Po ceste k nášmu ďalšiemu ubytovaniu sme sa museli spraviť jednu zastávku - potrebovali sme kúpiť čelovky a mačky, keďže sme sa chystali na horu Širouma a počuli sme, že tam je ešte stále dosť snehu.
V meste Azumino sme našli malý outdoorový obchod s názvom TREKVOGEL. Vošli sme dnu a privítal nás starší majiteľ obchodu.
Čelovky sme našli hneď, ale mačky nikde. Keď sme sa ho spýtali, povedal nám, že ich bohužial momentálne nemá na sklade. To nám tošku prekazilo pláne, keďže už bol večer a nemali sme čas navštíviť iný obchod, kde by ich mohli mať..
Pán sa nás spýtal, kam plánujeme ísť, potvrdil nám, že tam mačky budeme potrebiať a s úplným kľudom nám povedal: "Požičiam vám svoje." Najskôr som si nebola som si istá, či to myslí vážne ale po pár odmietnutiach nám vysvetlil, že odkedy má obchod, už nemá čas chodiť na túry a že mu vôbec nebude vadiť, ak si ich požičiame. Bol veľmi presvedčivý, a popravde, bol to ako zázrak z neba, lebo inde by sme ich už dnes nezohnali, tak sme sa rozhodli jeho ponuku prijať.
Pán hneď zavolal svojej manželke, povedal, že bude späť o 15 minút, a nechal nás samé v obchode.
Tá miera dôvery, ochoty a ľudskosti, ktorú tu človek občas zažíva, ma vždy znovu prekvapí.
O chvíľu sa pán vrátil aj s mačkami, my sme zaplatili za čelovky a sľúbili, že sa o dva dni vrátime mačky vrátiť. Veľká vďaka, pane.
Keď sme dorazili do nášho ubytovania na noc, bola už tma. Vopred sme volali, že prídeme neskôr, a majitelia nás už čakali pri vstupe.
Bol to útulný guesthouse v tradičnej japonskej drevenej budove, s co-workingovým priestorom, veľkou spoločenskou miestnosťou a spoločnou kuchyňou s jedálňou. V spoločenskej miestnosti bol aj vyhrievaný stôl kotatsu, ktorý musí byť počas chladných zimných večerov úplne ideálny. A aby toho nebolo málo, v miestnosti bol aj xylofón. Prečo? No kto vie.
Počas check-inu sa nás spýtali na naše plány na ďalší deň. Keď sme spomenuli horu Širouma, pani sa na chvíľu zastavila a povedala:„Tam sa ale teraz nedá ísť.“
Čože?? Veď sme mali na ďalší deň rezervovanú horskú chatu… Nedalo nám to, tak sme si na izbe začali o tom hľadať viac informácií.
Zistili sme, že aj mimo hlavnej sezóny je výstup možný, ale potrebujete nielen mačky (ktoré sme našťastie mali), ale aj čakan.. a ten sme nemali.
Zrazu sme stáli pred rozhodnutím: risknúť to… alebo zmeniť plány?
Pozreli sme si pár alternatív a nakoniec sme sa zhodli, že ráno je múdrejšie večera a rozhodneme sa, keď sa zobudíme. Boli sme už dosť unavené a vedeli sme, že takéto rozhodnutie treba spraviť s čistou hlavou.
Zababušili sme sa do postele a ani rýchlo sme zaspali. A ani sme netušili, že vonku pomaly začína pršať.
To be continued…
Comments