Tri skryté poklady - Onsen mestá v Japonsku

Rok 2022 je už v plnom prúde a ja som ešte ani nezvládla popriať vám všetko dobré. Takže neskutočne oneskorene ale všetkým želám aby bol tento rok plný skvelých zážitkov, veselých prekvapení a ľudí, s ktorými sa kdekoľvek cítite ako doma. A keďže rok treba začať pozitívne, dnes by som chcela predstaviť tri úžasné miesta v Japonsku. Budú to tri onseny – horúce pramene, do ktorých sa dá dostať z Tokia. Ak chcete pri najbližšej ceste do Japonska skúsiť niečo výnimočné, určite by som odporučila prespať v tradičnom rjokane, vychutnať si miestne špeciality, prejsť sa po onsen mestečku v jukate a ohriať sa v prírodných horúcich prameňoch, ktoré majú určite nejaké priaznivé účinky.

Poznámka: Všetky tieto miesta som navštívila spolu s mojou dobrou kamarátkou Sewi, takže budem o našich zážitkoch písať v množnom čísle 😊😊

Šibu Onsen – Deväť onsenov na všetky bôle

Šibu Onsen sme navštívili len nedávno, takže ho mám ešte živo v pamäti. Bol to náš posledný výlet v toku 2021 a o samotnom Šibu Onsen sme nikdy predtým nepočuli. Pôvodným cieľom našej cesty bolo iné miesto v prefektúre Nagano - Džigokudani, ktoré je známe svojimi „snežnými opicami“. Džigokudani sa dá priamo preložiť ako "pekelné údolie" a vždy v zime sa v onsenoch tohto údolia ohrievajú japonské makaky.

Do Šibu Onsen sa dá dostať autobusom z mesta Nagano, alebo peši z vlakovej stanice Judanaka. My sme zvolili druhú možnosť a táto 30 minútová prechádzka bola presne to, čo sme potrebovali po asi piatich hodinách vo vlaku. Z vlaku sme vystúpili akurát v momente, kedy zapadalo slnko, a uličky, ktorými sme kráčali, boli naozaj kúzelné. Asi po desiatich minútach chôdze sa pred nami objavil krásny výhľad a Šibu Onsen, učupený v dolinke medzi snehom poprášenými horami.

Rjokan v Šibu Onsen sme rezervovali na poslednú chvíľu a bolo to posledné ubytovanie, ktoré bolo na ten víkend ešte voľné. Nakoniec sa ale ukázalo, že sme našli úplný poklad. Keď sme vošli, uvítal nás so šálkou zeleného čaju starší pán, ktorému viditeľne odľahlo, keď zistil, že hovoríme japonsky. Aj tak sa ale samozrejme čudoval z každého slova, ktorému sme rozumeli, a všetko čo vedel, hovoril aj anglicky. Vypísali sme check-in formulár, vyfasovali zázračný kľúčik od onsenov v meste (o tom vám poviem viac za chvíľku), zobrali do vačka cukrík, ktorý sme dostali k čaju a nechali sa zaviesť do našej izby.

Izba bola na treťom, najvyššom poschodí. Keď sme vošli, už na nás na tatami čakali pripravené futony a milé prekvapenie – kotatsu! Kotatsu je jednoducho povedané „vyhrievaný stôl“ a je to jedna z najlepších vecí na japonskej zime. Na spodku stolíka je pripevnený elektrický ohrievač a stôl je prekrytý dekou, ktorá to teplo pekne drží. Je to proste stelesnenie výrazu „kľud a nohy v teple“. V izbe sme tiež mali TV, mini chladničku a umývadlo. Záchody boli zdieľané a boli vonku na chodbe. Na našom poschodí sme mali iba tradičné japonské záchody (diera v zemi :D). Ale o poschodie nižšie už bol aj moderný „západný“ záchod.

Po krátkom oddychu v izbe nám už klopkali na dvere s tým, že môžeme na večeru. V rjokanoch sa väčšinou môžete tešiť na bohaté večere a raňajky, s mnohými malými jedlami a množstvom chodov. Ak máte šťastie, tak budete mať na stole pripravené aj menu a vysvetlia vám, čo je čo a ako sa to má jesť. Ak to šťastie nemáte, tak sa môžete tešiť na dobrodružstvo, pri ktorom budete hádať na čom si zrovna pochutnávate a dúfať, že si na tom pochutnávate správne. Priznám sa, že ani po asi piatich rokoch v Japonsku si niekedy nie som istá čo je čo :D. Večera v našom rjokane bola skvelá – vrcholom bolo hovädzie mäso, ktoré sme si samé opiekli na mini griloch. Bolo to asi najlepšie mäso, aké som kedy ochutnala. Keď už sme boli úplne plné, oznámili nám, že nás čaká ešte jeden chod a dezert, čo nás síce vydesilo, ale hrdinsky sme to zvládli.

S plnými bruchami sme sa vrátili do izby, prezliekli sa do jukát, obuli drevené sandále geta (na ktorých som sa na zmrznutej ceste niekoľkokrát skoro zabila) a konečne vyrazili do onsenov v meste. V Šibu Onsen sa nachádza deväť onsenov, ktoré sú na rôznych miestach v meste. Onseny sú len pár minút chôdze od seba, takže kým vám stihne byť zima, môžete sa znova namočiť do teplej vody.

Zaujímavosťou je, že každý onsen by mal mať iný priaznivý účinok. Mňa konkrétne zaujal onsen č.3, ktorý by mal byť dobrý na pleť a č.6, ktorý by mal pomôcť na bolesti chrbta. Onseny sa otvárali tým „zázračným kľúčikom“, ktorý sme dostali pri check-ine. Neskôr sme zistili, že sme mali vlastne veľké šťastie, pretože tento kľúčik má iba niekoľko rjokanov v meste, a ostatní hostia môžu navštíviť iba jeden z deviatich onsenov, a aj to v obmedzených hodinách.

Vyvierajúca voda bola naozaj horúca – mala až 50 stupňov, takže v každom onsene bol aj vodovod zo studenou vodou, aby ste si mohli vodu v „bazénikoch“ trochu ochladiť. Niekedy sa nám to podarilo a v príjemne teplej vode sme močili kosti aj 20 minút, inokedy sme len na chvíľu namočili nohy a mali sme dosť. Nakoniec sme onsenov zvládli obehnúť šesť, tri nám zostali nabudúce. Bola to troška škoda, pretože sa hovorí, že ak obehnete všetky budete mať šťastie. Poriadne vyšťavené sme sa vrátili na izbu, kde sme si v našom kotatsu vychutnali zaslúžené vychladené pivko.

Druhý deň sme sa po výdatných raňajkách a rannom ašiju – onsene na nohy, vybrali cez zasnežený les za snežnými opičkami. Cestu lesom sme si veľmi užívali. Nikto okrem nás tam nebol a veľmi nám to pripomínalo naše hory. Po asi hodinke sme dorazili do cieľa. Vraj v ten deň bolo príliš „teplo“ (nám teda teplo nebolo) a opičky sa veľmi nekúpali ale nakoniec do horúcej vody jedna vliezla a my sme mohli náš výlet označiť za stopercentne vydarený. Tak sme sa pomaly vybrali domov, najskôr hodinka peši, potom polhoďka autobusom a nakoniec zase päť hodín vlakom.

Takamine onsen – Onsen v Oblakoch

Tamanine Onsen je ďalší poklad prefektúry Nagano. Nachádza sa na úpätí hory Takamine vo výške 2000 m.n.m, z čoho vychádza jeho prezývka – "Onsen v oblakoch". A ako správny poklad, je ukrytý na mieste, kam nie je úplne jednoduché sa dostať. Autobus sem chodí dvakrát denne, ale keďže sme ho nestihli, zobrali sme si z vlakovej stanice v meste Komoro taxík. Po strmej, úzkej, cikcakovej ceste nás viezol asi 80-ročný deduško, a aj keď vyzeral, že touto cestou šiel už milión krát, nebolo nám veru všetko jedno.

V ubytovaní Takami Onsen na nás už čakali a potom ako sme vyplnili check-in formulár nám ukázali hotel a izbu. Interiér hotela bol drevený, krásne trámy a obrovské okná s výhľadom na okolité hory mu dávali atmosféru horskej chaty. Izba ale bola tradične japonská, s tatami, futonmi a pekným výhľadom na vonkajšiu prírodu. Vnútorné onseny tu boli dva a boli otvorené 24/7. Hlavným bodom bol ale vonkajší onsen, ktorý sa nachádzal asi minútku peši cez les za hotelom.

Z tohto dreveného onsenu, do ktorého sa vošli naraz štyria ľudia (ak sa trošku potlačili), bol totiž nádherný výhľad na okolité hory, a ak ste mali šťastie a boli tu počas inverzie, bolo to ako keby ste sa naozaj kúpali nad oblakmi. Voda mala ideálnu teplotu a vzduch tu bol kryštálovo čistý, neviem si ani predstaviť lepšie miesto na relax. Tento onsen bol na noc zavretý, ale viem si predstaviť, že musí byť úplne kúzelné z neho pozorovať hviezdy. Romantika.

Po večeri nás zobrali von pred hotel a začalo sa komentované pozorovanie hviezd aj s dvomi pripravenými teleskopmi. Pretože sa tento onsen nachádza ďalej od veľkých miest, je tu voľným okom vidno mliečnu dráhu, o čom môžeme v Tokiu len snívať. Po chvíli sa ale obloha zatiahla a my sme sa zase pobrali dnu, do našej útulnej izbičky.

Na druhý deň nás pri raňajkách zase raz prekvapila japonská pohostinnosť. Prihovorila sa nám staršia pani, ktorá s manželom sedela pri vedľajšom stole. Keď sme jej povedali, že ešte nevieme, kam pôjdeme ďalej, navrhli nám, že môžeme prísť k nim do Karuizawy – známeho rezortu v Nagane. Dala nám svoje telefónne číslo, a aj keď sme sa rozhodli vzhľadom na covid situáciu jej ponuku odmietnuť, bola veľmi milá a povedala, že sa môžeme kedykoľvek ozvať.

Cestou domov sme sa zastavili v chráme Zenkódži, tiež známom pod menom Nunobiki Kannon. Ku začiatku chodníka ku chrámu sme si zobrali taxík, a odtiaľ nás čakal asi 30 minútový výšľap cez les, počas ktorého sme stretli dokopy asi troch ľudí. Hlavná sieň chrámu sa nachádza na úpätí kamennej steny a ponúka krásny výhľad na mesto za ním. Toto miesto nám trochu pripomínalo známy chrám Kijomizudera v Kjóte, s tým rozdielom, že tu neboli hordy turistov. Vlastne žiadny turisti, len my a miestne chrámové mačky. Takéto miesta mi vždy pripomenú, prečo milujem cestovanie po menej známych oblastiach Japonska. Pokochali sme sa výhľadmi, užili si ticho a niečo pekné pofotili. A potom sme už boli na ceste domov, do Tokia.

Takaragawa onsen – Poklad skrytý pri rieke v horách

Takaragawa onsen je jeden z mála výletov, na ktorom sme boli naozaj len relaxovať. Tento onsen sa nachádza v útrobách lesov prefektúry Gunma. Je to mimochodom najväčší vonkajší onsen v Japonsku. Štyri obrovské onseny za rozliehajú na obidvoch brehoch rieky, pri ktorej je postavený rjokan, v ktorom sme boli ubytované – Takaragawa Onsen Onsenkaku. Toto miesto bolo na mojom to-go liste už veľmi dlho, takže som bola veľmi rada, keď sa nám sem konečne podarilo ísť.

Špecialitou tohto onsenu je, že sa v ňom muži a ženy kúpu spolu (po japonsky konjoku), čo v modernom Japonsku nie je bežné. Pôvodne bolo zmiešaných onsenov vraj oveľa viacej, ale po tom ako Japonsko otvorilo západu, ich pomaly bolo menej a menej, až ich zostalo len pár. Do onsenov sa bežne chodí v úplnej nahote, ale tu všetci dostali na kúpanie špeciálne oblečenie. Pre ženy to boli hnedé róby, ktoré vyzerali ako šaty a pre mužov niečo ako šortky.

K onsenom sa z rjokanu išlo cez drevený most a po úzkom chodníčku cez japonskú záhradu. Pred vstupom boli prezliekarne a miesto, kde ste si mohli nechať všetky veci, ktoré si do vody nechcete zobrať. V každej prezliekarni bola aj sušička, takže ste nemuseli vonku chodiť v premočených kúpacích oblekoch.

Asi sme prišli v správnom čase, mimo sezóny, pretože bolo v onsenoch okrem nás len pár ľudí. Jeden bol vyhradený iba pre ženy, v ňom sme dokonca chvíľku boli úplne samé. Neskôr sa k nám pridala milá rodinka, pravdepodobne babička, mamina a dcéra, a samozrejme sa nám prihovorili. Chvíľku sme sa s nimi porozprávali, samozrejme sme si držali primeraný odstup kvôli korone (aj keď neviem, ako veľmi to pomôže, keď už sa spolu kúpete :D), a išli sme vyskúšať onseny na druhej strane rieky.

Po kúpaní sme boli poriadne unavené, a víno, ktoré sme si po večery zobrali do izby nás celkom dalo dole. To ma ale neodradilo od toho, aby som druhý deň vstávala o 5:30 ráno. Chcela som si totiž pofotiť onseny, a to sa dalo len kým v nich ešte nikto nebol. A aj keď bolo toto ranné vstávanie veľmi veľmi veľmi náročné, naozaj to stálo za to. Pripájam sem moju obľúbenú fotku z tohto výletu, za ktorú vďačím časovaču na mobile a asi desiatim pokusom dobehnúť na správne miesto a neskončiť aj v jukate vo vode.

Výlet sa skončil mini sklamaním na raňajkách. Ako vždy, čakalo nás kopec malých chodov a tentokrát sme nemali ani menu, takže sme nevedeli, čo je čo. Všimli sme si, že v jednej z misiek nás čaká niečo zabalené v bambusovom liste – usúdili sme, že to bude moči, alebo ryžový koláčik, ktorý sme si ako dezert nechávali nakoniec. Predstavte si naše prekvapenie, keď sme natešené na dezert odbalili ten list a čakalo na nás .. nattó. Nattó sú fermentované fazuľky, ktoré majú veľmi špecifickú..ehm vôňu, a veľa ľudí ho úplne nemusí. Ja ho mám celkom rada, takže aj keď som sa tešila na niečo iné, nejak som ho zjedla. Simine nattó zostalo nedotknuté :D

Asi vás to po prečítaní tohto článku neprekvapí, že onseny naozaj milujem. Hlavne rotenburo - vonkajšie onseny. Kochať sa okolitou prírodou a vyhrievať sa pri tom v horúcej vode je pre mňa úplný vrchol relaxu. Nie každý sa cíti pohodlne v evinom/adamovom rúchu medzi cudzími ľuďmi, ale ak prekonáte počiatočnú hanblivosť, onseny sú celkom návykové. Dnes som predstavila tri, ale vedela by som predstaviť ešte veľa ďalších. Spomeniem napríklad Ginzan Onsen a Šiobara Onsen v prefektúre Yamagata, Kinosaki Onsen v prefektúre Hjógo alebo Kurama Onsen v Kjóte. Na mojom to-go liste mám ešte Kurokawa Onsen na Kjúšú alebo Gero Onsen v Gifu. Som taký polovičný onsen otaku, takže ak sa chcete porozprávať o onsenoch, kedykoľvek sa ozvite.